Ikebana sa neviaže – aranžuje sa

Autor: Orient | 11.12.2010 o 17:00 | Karma článku: 6,46 | Prečítané:  2956x

Všetko spôsobil jeden verš jednej piesne. Určite si spomínate na úspešný hit „Dievča z Tókja“ z 90ych rokov. Ja osobne mám na ňu veľmi milé osobné spomienky - japončinu Jókinho hlasu vtedy pánom Skrúcanému a Nogovi naspievala moja dobrá priateľka, kolegyňa japonologička, a ja som na nejednej zábave či svadbe učil spoločnosť tancovať k tej piesni japonský ľudový tanec bon-odori. V piesni sa protagonista vyznáva k láske k japonskej dievčine slovensky bláznivým „Haraší mi z teba, Joko“ a vychvaľujúc Jókine japonské cnosti, priznáva jej medzi iným: „a ikebanu viazať vieš“. A vtedy sa to stalo: dovtedy sa ikebana aj u nás ako všade inde na svete aranžovala, upravovala vo váze. Odvtedy sa u nás – „viaže“. Hoci, ikebana sa vôbec neviaže, ani tá japonská, ani tá slovenská.

„Ikebana“ je jedno z mála japonských slov, ktoré sa ujalo v slovenčine tak úspešne, že si začalo žiť svoj vlastný život. Stretávame sa s ním práve v tomto predvianočnom čase oveľa častejšie ako po iné doby roka. Úprava z ihličnatých konárikov, suchých kvetov, vetvičiek šípok, prípadne v kombinácii so sviečkou na vianočný stôl sa u nás začala – neviem kedy a neviem prečo – nazývať „ikebana“. Avšak ikebana – pôvodná, japonská, je práve úprava živých kvetov vo váze s vodou. Človek, ktorý vianočné aranžmány u nás pomenoval japonským slovom „ikebana“, bol zrejme motivovaný dvoma okolnosťami: prvou je, že aj vianočné rastlinné ozdoby sú často charakteristicky asymetrické – svieca či ústredný objekt nemusí byť v strede, ale je skôr na boku, takpovediac v zlatom reze, a tým sa zásadne líši od tradičného ponímania kvetného aranžmá, ktoré bývalo v Európe symetrické, sústredné, zrkadlovo dvojdielne.

Druhou okolnosťou mohla byť potreba „nejako to pomenovať“. Slovo „aranžmá(n)“ je trošku ťažkopádna výpožička z francúzštiny a ťažko sa skloňuje, a okrem neho v slovenčine ťažko pomenujeme celú úpravu kvetov vnímanú ako jeden umelecký objekt. V starom Anglicku mali výraz „centrepiece“: bola to ústredná ozdoba stola v dobrých domoch počas elegantných „dinners“ (čo mohlo byť akékoľvek hlavné jedlo medzi poludním a večerom, preto sa niekedy musí prekladať „obed“, inokedy zas „večera“ – Angličania neboli nikdy tak nemecky striktní ako my). Centrepiece bol obyčajne nádherný porcelánovo-kovový objekt, ktorý sa kládol doprostriedka stola na ozdobu, a mal rozličné tvary obyčajne to bola kombinácia niekoľkých prepojených váz, špirál či nad sebou stúpajúcich mís, na ktoré sa mohli naaranžovať nielen kvety, ale aj ovocie či akékoľvek iné vizuálne lákavé položky slávnostného jedla. Naša vianočná úprava v súčasnosti vlastne plní rovnakú úlohu – skrášľovať vianočný stôl ako alternatíva letnej vázy s kvetmi. A keď naporúdzi nie je šikovné slovo v domácom jazyku, bežným procesom je požičať si nejaké cudzie slovo, ktoré nemá v domácom jazyku presné konotácie, a aplikovať ho na domácu realitu. A tak sa zrejme dostalo do používania práve japonské slovo ikebana.

V svojom pôvodnom význame je ikebana starobylé východoázijské umenie aranžovania živých kvetov vo váze. Ako mnohé ďalšie kultúrne tradície Japonska, aj táto má svoje korene v Číne, no genialita Japoncov (a podľa historika umenia Šúiči Katóa aj „podstata ich národnej mentality“) spočíva v tom, že všetko, čo prijmú, vedia doviesť do úplnej dokonalosti a prepracovanosti – „dotiahnuť“ - a dať tomu onen „typický japonský šmrnc“, vyznačujúci sa tak zmyslom pre praktickosť, ako aj estetiku.

Hovorí sa, že ikebana sa vyvinula z obiet pred sochou buddhistického božstva v hlavnom chráme buddhistických kláštorov. Dodnes možno na týchto miestach vidieť potravinové a kvetinové obety, navrstvené do pyramídky tak, že vrchol (najvyššia mandarínka, najvyššia hruška „naši“, najvyšší puk lotosového kvetu vo váze) sa nachádza v polohe, ktorá geometricky je presne nad stredom základne. Obeta teda vytvára pravidelný trojuholník.

Zrodom ikebany bol moment, keď niekedy dávno niekto dal úprave kvetov asymetriu, takú typickú pre japonské vnímanie krásna: namiesto pravidelného trojuholníka použil pomyselný optický priestor trojuholníka nepravidelného.

Samotné pomenovanie tohto umenia je tak trošku záhadou. Jeho druhá súčasť, „bana“, je tzv. zoznelenou podobou slova „hana“ = kvet (v japončine je striedanie H s B bežné). Prvá časť „ike“ je základ slovesa „ikeru“, a práve jeho význam nie je jednoznačný. V súčasnosti sa toto sloveso používa v prvoplánovom praktickom zmysle „aranžovať (kvety na ikebanu)“, „dávať do vázy“, napríklad v spojení „hana-o ikeru“ = naaranžujem kvety. Keď sa však pozrieme na etymológiu, vidíme, že je vlastne odvodený od koreňa „ik-“ = žiť (napríklad ikiru = žije, iki = dych; živý). Je to kauzatívny tvar s formantom „-e-“ (ik-e-ru), ktorý pôvodne vyjadroval niečo ako „oživuje, dáva život“. Moja učiteľka ikebany, Macuo-sensei z Ósaky, mi toto slovo vysvetľovala tak, že pri ikebane síce „zoberieme živý kvet z prírody, odtrhneme ho z jeho materskej rastliny, ale dáme mu nový život, nový zmysel jeho existencie tým, že ho dáme do vázy, nalejeme mu vodu a urobíme ho súčasťou novej myšlienky, dajúc ho do súvzťažnosti s ostatnými kvetmi kompozície tak, že spolu vytvárajú niečo úplne nové“. Pre objektívnosť doplním, že iná popredná učiteľka ikebany, z inej školy a z inej oblasti, sa pri počutí takéhoto výkladu tohto pojmu len japonsky tvrdohlavo pousmievavala a potom sa na mňa polo-vyčítavo a polo-vysmievačne pozrela: „To som v živote nepočula“. Starej dôstojnej dáme nebolo vhodné odporovať, a ja som sa aspoň naučil, že aj v Japonsku – koľko majstrov, toľko názorov. Každopádne však, „ike-bana“ sa zapisuje čínskymi znakmi, ktorých význam je „život-kvet“, takže interpretácia Macuo-sensei sa mi zdá opodstatnená aj touto grafickou podobou, ešte podporená etymologickým rozborom gramatickej formácie slovesa „ikeru“, preto som ju plne prijal za svoju a verím, že nie je ďaleko od pravdy.

To, čo v senseiinom výroku prekladám ako „kvet“ (japonsky hana), vo väčšine prípadov neznamená konkrétne len kvet – ide o rastlinný materiál všeobecne. Po pravde, kvety sú len doplnkom celého aranžmá, hlavné osi kompozície tvoria nádherne tvarované konáre, prípadne veľké či dlhé listy. Na ročnom kurze ikebany, do ktorého som investoval zo svojho štipendia počas študijného pobytu v Ósake, bolo pre mňa jedným z obrovských odhalení umenie prestrihávať konáre. Na začiatku máte rozkošatené vetvovie, a vašou úžasnou slobodou je nájsť si v tej spleti rázsoch, rozvetvení od hrubších až po najtenšie konáriky, práve tú líniu, ktorú potrebujete na to, aby „pekne ukázala“ vo vašej kompozícii, zvýraznila ju a vynikla svojou jednoznačnou a podmanivou krivolakosťou. Zamyslíte sa, a potom začnete ikebanovými klieštikmi odstrihávať. Štik-štik-štik... a jeden po druhom odpadávajú všetky bočné a nepotrebné výhonky a vetvičky, až dostanete len tú jednu, tú, ktorú potrebujete a ktorú ste takto „privolali k životu“. Zastoknete ju do vody do vázy, prípadne nastoknete na vodou zaliaty kenzan (kovového „ježka“) v plytkej nádobe – a to, čo vytvárate – po japonsky „o-hana“, kvetné dielo, začína mať zmysel.

Zaujímavý je tiež zážitok z vytvárania umeleckého diela z rastlinného materiálu. Nejde o hlinu či kameň, nejde o farby na plátno, nejde o nite. Ide o rastliny, ktoré sa stávajú materiálom na umeleckú tvorbu. Hoci ikebana je o kráse, platí pravidlo „kto má kvety príliš rád, nemôže robiť ikebanu“. Lebo – je lepší jeden kvet, než tri. Je lepšie desať kvietkov, než celá bohato rozkvitnutá halúzka. Pri tvorbe ikebany teda treba nemilosrdne strihať – štik-štik-štik, a odpadávajú nepotrebné – hoci krásne – kvety, aby dali vyznieť iným kvetom, tým, ktoré ste si vybrali a ktoré svojou individualitou sa majú zaskvieť v svojom tichom, a pritom takom mocnom pôsobení. V ikebane kvety nekričia, ale sú mocne a odhodlane prítomné, a prehovárajú – jeden k druhému, a tiež k vám ako pozorovateľovi. Medzi kvetmi v ikebane je dialóg, rozhovor, komunikácia. Napätie. A hlavne - priestor.

Japonská kultúra zdedila z čínskeho taoizmu pojem zmysluplnej, naplnenej prázdnoty. Ikebana tiez vytvára prázdnotu. Kým v tradičnou európskom aranžovaní kvetov (vychádzajúcom z prostého prvotného „hodenia kytice kvetov do vázy“) vytvárajú konce jednotlivých rastlín vypuklú plochu gule, v ikebane je to naopak – vytvárajú dutú, dovnútra preliačenú plochu gule, takže vlastne vrcholce konárov a kvetov „ohraničujú prázdno“. Toto prázdno je naplnené vzťahmi medzi jednotlivými konármi, kvetmi a listami a hrá mocnou, sebavedomou - hoci tichou - harmóniou.

Kamélie v bambusovom košíku

V tradičnom japonskom prostredí má ikebana svoje miesto vo výklenku „tokonoma“, ktorý je súčasťou „wašicu“ – miestnosti zariadenej v tradičnom japonskom štýle. Aj v modernom dnešnom Japonsku má väčšina činžiakových bytov aspoň jednu „wašicu“, hoci všetky ostatné miestnosti môžu byť v západnom štýle. V tokonome sa na ikebanu pozerá len z jednej strany – spredu, preto aj toto aranžmá je orientované len na jeden smer. Pri pohľade zboku sa rastliny prosto vykláňajú z vázy v ústrety pozorovateľovi. Princíp, ktorý má ikebana spoločný s polohou herca v starobylej japonskej dráme nó – tiež je neprirodzene vyklonený dopredu, aby vytváral v divákovi vizuálny dojem ústretovosti. Moderné japonské ikebanové školy sa však už venujú aj stolovému štýlu, určenému na to, že ikebana vo váze je postavená uprostred stola, a teda musí byť vhodná na pozeranie zo všetkých strán. Takto sa aj starobylé umenie v Japonsku dokáže prispôsobovať novým časom bez toho, aby sa zbavovalo toho pôvodného. Bez straty starého obohacuje sa o nové.

Keď si budete chystať ozbodu na vianočný stôl, spomeňte si na slovo ikebana a na to, že v jeho pravlasti má dosť odlišnú náplň a že u nás tento úbohý zatúlaný prišelec z Japonska získal nové použite. Ani japonská, ani slovenská ikebana sa však „neviažu“. Viažu sa kytice v kvetinárstvach, ale ikebana – tá sa aranžuje, upravuje. Hoci zväzovanie niektorých konárov z dôvodu zabezpečenia ich presnej vzájomnej polohy je jedným z grifov používaných v ikebane, nie však jediným – k ďalším patrí nastoknutie na kenzan, zarezanie hrubého konára v tom správnom uhle, aby po opretí sa reznej plochy o vnútornú stenu vázy držal v takej polohe, v akej ho potrebujeme, či pomalé jemné ohýbanie stonky teplom prstov, keď potrebujeme dosiahnuť určitý jej sklon...

Ako vidíme na prípade ikebany, aj nepatrná okolnosť vie posunúť veci najprv o kúsok, no konečným dôsledkom môžu byť ďalekosiahle zmeny. Často poznáme len výslednice týchto procesov, ale ich semienko – prvotný impulz – sa veľmi často nepodarí vypátrať vôbec. Skúmať príčiny vecí, korene javov je však vždy zaujímavé. Niekedy aj poučné. Príjemný advent Vám želám!

 

Ivan R. V. Rumánek

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič chce pohyb ľudí obmedziť. Ako by mala vyzerať Veľká noc

Matovič ide na vládu s návrhom, na ktorom sa zhodli odborníci.

Johnson má stále príznaky, skončil v nemocnici

Britský premiér podstúpi ďalšie testy.

Komentár Petra Schutza

Matovič nie celkom rozumie vlastnej vojne proti korone

Pokaziť najväčší kresťanský sviatok ešte viac, ako sa už stalo, je posadnutosť.


Už ste čítali?