Dovoľte mi na úvod zacitovať z diskusie k tejto správe.
„Islam dokáže akceptovať kresťanov. Iba vtedy, keď musí. Aby nemusel, mu pomáhajú všetci "múdri" pohania. Úvodzovky znamenajú, že aj oni prídu na rad.“ JuPs
....
Šialenstvo pokračuje. Vo všetkých smeroch a na všetkých stranách. Napríklad i v tom, že najradšej hodnotíme bez toho, aby sme aj niečo vedeli. Keby JuPsov výrok bol aspoň sčasti pravdivý, tak už v Grécku alebo v Arménsku kresťania neexistujú.
Nie, nedá sa súhlasiť s daným verdiktom pakistanského súdu. Navyše je veľmi ťažké porozumieť skutočnému dôvodu odsúdenia, pokiaľ je to iba ten, o ktorom hovoria médiá. Je však celkom pravdepodobný. Pakistanská justícia i spoločenská situácia v tejto juhoázijskej krajine sú kapitolami samými o osebe a mnohokrát je náročné sa dívať na ne s pochopením (ale skúste si napr. vygoogliť, kto to vlastne podporoval islámistické tendencie v Pakistane, ktoré sa presadili najmä za vlády generála Haqa a po ňom už nikdy nestratili svoj vplyv medzi časťou pakistanskej spoločnosti).
Nechcem byť a priori zaujatý; neviem, čo a za akých okolností sa presne stalo, a preto sa dôvodmi na spomenutý verdikt zaoberať nebudem. Všetkým neveriacim Tomášom na úvod odkazujem, že hlboko nesúhlasím s tým, aby niekoho odsúdili na smrť za hanobenie akéhokoľvek náboženstva a jeho predstaviteľov. Aj keby verejne hanobil Muhammada. Naňho si síce muslimovia nenechajú dopustiť, ale viaceré ší’itske režimy v minulosti boli známe verejným hanobením prvých troch chalífov, ktorí v muslimských spoločnostiach tiež patria medzi vážené osoby. Nie však o tom som chcel.
Zaujala ma skutočnosť, že ku konfliktu prišlo po tom, ako sa žena dotkla nádoby s vodou. Možno detail, ale pozor, tu sme v tradičnej Južnej Ázii! Skutočnosť, že sa ostatní nahnevali kvôli takémuto „prečinu“, ktorý neskôr prerástol až do náboženskej kontroverzie, totiž neväzí v isláme, ale v praktikách, o ktorých sa dozvedáme od návštevníkov Južnej Ázie (z Ázie alebo z Európy) i od samotných Juhoázijčanov už stáročia. Tieto praktiky súvisia s predstavou, že každá komunita má svoj vlastný sociálny svet a pravidlá. A do tohto sveta sa nevstupuje bez pozvania. Hovorím o kaste a predstavách, ktoré hierarchicky usporadúvajú juhoázijských ľudí (hinduistov, muslimov, kresťanov a iných) do skupín delených na základe pomyselnej (ale neraz aj skutočnej) dôležitosti a čistoty.
Kto nie je náš, je iný, a s inými opatrne. Ak prekročia hranice nášho sveta, nemusí to s nami dobre dopadnúť. A preto žime svoj život vo svojom svete a nechajme druhých žiť tiež. Obchodujme s nimi, tešme sa pri spoločných oslavách, vytvárajme s nimi koalície, pomáhajme si. Avšak len potiaľ, pokiaľ nám nezasahujú do života, alebo inak, pokiaľ oni rešpektujú našu inakosť tak, ako my rešpektujeme tú ich. Žijeme svoj ideál a ten nazývame čistotou, našou dokonalosťou. Zároveň nikomu jeho vlastnú dokonalosť neberieme. Ak však niekto prekročí hranice vzájomného konsenzu, naša reakcia nebude pozitívna. Takto nejako by sa zjednodušene dal opísať spoločenský systém, ktorý v Južnej Ázii funguje už stáročia. Prirodzene, môže sa zdať modernej mysli absurdný, ale nech sa každý z pochybovačov zamyslí nad tým, čo z neho do istej miery funguje aj u nás. Medzi Maďarmi a Slovákmi, „východňármi“ a „blavákmi“, Maríkovcami a ostatnými Považanmi, „farebnými“ a „bielymi“, Rómami a „normálnymi poctivými občanmi“ alebo aj medzi mužmi a ženami.
Podľa môjho názoru spoločenské hranice v zásade nie sú iba negatívne vymedzené. Ide len o to, kde a kto ich postuluje a prečo. Dvere predsa na noc zatvárame. Častokrát aj cez deň a z veľmi dobrého dôvodu. Veci zájdu ad absurdum až vtedy, keď si nevieme prísť na meno, škodíme si, zamykáme sa na hradoch či v elitných kluboch, a najmä keď sa neodôvodnene považujeme za lepších či čistejších. Ideologicky. Keď pri tom hľadáme oporu v tradíciách, pričom nám nejde o žiadne tradovanie, ale iba o to, aby sme našli precedens svojich záujmov. V Južnej Ázii - avšak zďaleka nie u väčšiny ľudí, ako by si to mnohí misionári bremena bieleho muža želali - tiež dochádza k absurdným situáciám i činom. Jedným z nich je spomínaná udalosť s vodou a jej hrozivé pokračovanie. Rád však spoznám u nás tú zdravú väčšinu, ktorá nechá rómske dieťa napiť sa z fľaše malinovky, aby ju vzápätí podala svojej vlastnej ratolesti. Navyše sa mi zdá, akoby mnohí naši diskutéri mali istotu v tom, že keby sa niekde v Pakistane muslimka dotkla „kresťanskej“ nádoby na vodu, tak by jej určite aj ruky pomohli umyť.
V pakistanskom prípade nešlo v prvom rade o islám, ani o muslimov. Šlo o ľudí. O ľudí, ktorí - podobne ako mnohí z nás - radi využijú tichú hlúposť väčšiny vo svoj prospech. Prospech napríklad v mene ... a doplňte si sem trebárs islám, demokraciu, ľudské práva alebo vyššie ciele (Ktovie, čo lokálna komunita takýmto vážnym zásahom do života kresťanskej menšiny na pakistanskom vidieku vlastne získa? Jej pozemky?). Súhlasím, že viacerí z týchto prospechárov si zaslúžia pekne vyčistiť žalúdok. Zbaviť sa naučenej (alebo inherentnej?) nečistoty duše a myslenia. Je také ťažké to pochopiť? Či naozaj treba očistný kúpeľ?
Zacitujem aj na záver. Hlas Jednotlivca sa nechal počuť, že „nemá rád muslimov a nemá rad priateľov muslimov“. A že sa „teší, keď nás bude dosť na to, aby sme sa s touto skupinou porátali tak, ako to neraz museli robiť naši predkovia“. Okay, Hlas. Ja sa na to tešiť nedokážem. Dúfam, že je nás stále dosť, ktorí sa netešíme, lebo pohodlie, dostatok a neprítomnosť veľkých konfliktov na starom kontinente už ľuďom dokonale zatemňujú myseľ.
V Pakistane sú to iné príčiny (vzdelanie, chudoba, spory klanov...), ale o nich snáď inokedy.
Držím palce, Asia Bibi!
PS: Bíbí (v angl. prepise bibi) znamená v urdčine žena, manželka, staršia sestra či teta, čiže Bibiová, ako nám to ponúkajú noviny, nie je úplne namieste :)
PPS: Times of India píše, že pred pár mesiacmi bola po štrnástich rokoch (sic!) prepustená z pakistanského väzenia šesťdesiatročná muslimka Zaibunnisa, ktorá bola odsúdená na základe toho istého zákona ako Asia Bibi. Tá sa nám však nehodí do konceptu....že?
Dušan Deák
