Japonci a ostatní pozemšťania

Autor: Orient | 10.6.2010 o 18:53 | Karma článku: 8,38 | Prečítané:  2595x

„The whole of Japan is a pure invention. There is no such country, there are no such people.“ (Celé Japonsko je číry výmysel. Niet takej krajiny, niet takých ľudí.) Oscar Wilde

 

Otázka „japonskej mentality“ je všeobecne známou záhadou. Pre mňa osobne ostáva stimulom, ktorý je nevyčerpateľným zdrojom úvah, zvažovaní, záverov a prehodnocovania záverov.

Naučiť sa po japonsky nie je hračka, a keď sa obzriem späť na všetky tie roky, ťažko si môžem byť istý, či by som tú nikdy-sa-nekončiacu lopotu niekomu odporúčal. Na druhej strane však človeka najviac spoznáš cez jeho vlastnú reč. A tak jednou zo sladkých a nesmierne obohacujúcich odmien študenta japončiny je výsada môcť zbierať zážitky a skúsenosti zo stretaní a rozhovorov s týmito zaujímavo inými ľuďmi, a to v ich vlastnom jazyku. Len takto je možné priamo a bezprostredne prenikať do ich kultúry a dopĺňať si mozaiku toho, „akí vlastne tí Japonci sú“.

Moja mama, odmlada veľká obdivovateľka ikebany a japonských záhrad, tvrdieva, že Japonci sú ako z inej planéty. Podotýkam, že v Japonsku nikdy nebola. Keď som ja začal do Japonska zalietavať, moje autentické zážitky, ktoré som po návratoch zo svojich ciest rozprával, ju v tomto jej rozkošnom (hoci nie práve „politicky korektnom“) predsudku len utvrdzovali. K podobnému dojmu dospela aj moja sestra. Pre môjho otca zasa Japonci naďalej predstavujú predovšetkým národ, ktorý rozpútal vojnu v Pacifiku. A tak vo svojej neskalenej fascinácii touto krajinou ostávam v našej rodine akýmsi modrým jabĺčkom.

Rád porovnávam mentality národov. Na základe svojich skúseností som presvedčený, že niečo ako „mentalita“ naozaj existuje. Samozrejme, každý človek na svete je iný, je individualitou, ktorá sa počas života mení, niekedy dokonca radikálne. Napriek tejto nekonečnej rozmanitosti je však niečo, akási spleť jemných prejavov, zvyklostí a tendencií, ktorá spája ľudí žijúcich v jednej pospolitosti, hlavne pokiaľ v nej žijú niekoľko generácií – no a pospolitosť zvaná krajina či národ, zjednotená spoločným historickým dedičstvom, jazykom a kultúrou, je bezpochyby veľmi rozhodujúcim hľadiskom. Dotknúť sa mentality istého národa je veľmi zaujímavé a pútavé. Tým väčšmi, že spoznávaním iných človek vlastne spoznáva aj – seba: Až po prvom takmer dvojročnom pobyte v Japonsku som si, popri spoznaní Japoncov, začal uvedomovať aj to, akí sú Slováci - akú mentalitu má národ, z ktorého pochádzam, a pochopil som aj mnohé veci o sebe samom ako o človeku podmienenom krajinou, v ktorej vyrastal. Pocit z mentality býva neraz vágny, neuchopiteľný, a tu pomáha porovnávanie: práve v kontraste s inými mentalitami sa často naskytne vhodná definícia.

Nuž, akí sú Japonci a v čom sú „iní“?

Samozrejme, odpoveď na túto otázku sa nemôže zmestiť do jedného blogu. Avšak, povedané hutne, asi najpodstatnejšou črtou Japoncov ich „zmysel pre neprejavovanie sa“. Zo svojich dlhoročných skúseností som si vyvodil záver, že hoci sa Japonci môžu javiť ako ľudia z iného sveta, v jadre sú asi predsa len rovnakí ako ľudia všade inde; no ich zmysel pre potláčanie prejavov ich odlišuje už napr. aj od najbližších susedov – Kórejčanov.

Jazyk je do značnej miery prejavom mentality, a dialekticky zasa mentalitu spätne formuje. Dávna prajapončina mohla byť jedným z príbuzných dialektov, ktorými sa pôvodne hovorilo na Kórejskom polostrove a ktorý si vysídlenci kedysi priniesli cez Japonské more na japonské ostrovy; v Kórei a Japonsku potom pokračoval vývoj bez vzájomných kontaktov, čo spôsobilo, že sa vyformovali také odlišné hoci štrukturálne tak podobné jazyky ako japončina a kórejčina. A hoci po istú dobu v staroveku – zhruba medzi rokmi 300 až 600 – bola Kórea pre Japonsko zdrojom kontinentálnej múdrosti a šikovnosti, od 8. storočia sa už oba národy vyvíjali úplne osve. Zmysel pre rituálnosť, obradnosť, vrátane tzv. zdvorilostných štýlov v jazyku, pozorovať na oboch pobrežiach Japonského mora, ale na ostrovoch bol zmysel pre usporiadanosť a organizovanosť zrejme oveľa silnejší, keďže sa prejavil aj v individuálnych modeloch správania Japoncov a je u nich markantný dodnes.

Japonci menej používajú mimiku tváre na odrážanie vnútorných pocitov; v tomto smere sme my Slováci priamym opakom, keďže u nás je obyčajne hneď vidno, čo si kto pomyslel alebo čo cíti; my to hneď aj povieme – ale Japonec si to pre začiatok radšej nechá pre seba, nie je mu prirodzené chcieť, aby okolie hneď vedelo, čo si myslí. Považuje to za nevhodné, obťažujúce či urážlivé. Ale isto aj za pohodlné. Spontánne neprejaviť potešenie môže vyvolávať dojem upjatosti, na druhej strane však zastaviť prejavy rozčúlenia či nesúhlasu zasa prispieva k istej hladkosti medziľudského fungovania.

Konflikty sa v Japonsku dejú umiernene a s rozvahou a niečo ako „vybuchnutie“ sa tam považuje za absolútne nemiestne. S rozčúleným človekom sa každý prestane baviť a nechá ho, aby „vychladol“. Takáto reakcia od okolia súčasne upozorní rozčúleného, aby sa upokojil – dáva sa mu spoločenská šanca, aby napravil svoj spoločenský prečin: veď napokon, každý je omylný, a japonské spoločenské prostredie je predovšetkým o prepačovaní. Tamojšia komunikácia je o otvorenom priznaní viny, požiadaní o prepáčenie a – poskytnutí tohto prepáčenia. Stačí, aby zaznelo čarovné slovo „sumimasen“ či „šicuré“ (prepáčte, pardón) – a sčerená hladina sa upokojí, je zasa hladká ako zrkadlo a je znova nastolená harmónia. HARMÓNIA – hodnota, ktorá sa v Japonsku cení a ktorej by sme vo zvyšku planéty tak potrebovali!

My na Západe si harmóniu možno občas predstavujeme ako nudu – a ROZRUCH je to správne slovo, ktoré podľa nás hýbe svetom. Prídete však do Japonska a všadeprítomné úsilie o harmóniu do Vás už navždy vsadí túžbu po tejto veľmi pozitívnej hodnote. Jeden z mojich prvých dojmov (prvé dojmy sú najintenzívnejšie a často aj napravejšie, aj keď neskôr ich môže vhodne doplniť poznanie širších kontextov) z Tókja boli príslovečné natrieskané vlaky kolujúce touto megalopolou. Ľudia natlačení jeden na druhom, stoicky mlčiaci, útrpne znášajúci každodennú nepohodu dochádzky do zamestnania, kvôli kratším rukám často nedočahujúci na nijaký zo záchytných bodov, a tak pri udržaní polohy odkázaní len na telá okolitých cestujúcich, ktoré aj tak nemajú kam uhnúť... Stojac prvýkrát v takejto tlačenke, som si pomyslel, že my s našou slovanskou temperamentnosťou by sme sa v podobnej prepchanosti „pozabíjali“. Pre ilustráciu: 

http://www.youtube.com/watch?v=b0A9-oUoMug

Samozrejme, takéto situácie v tókijských vlakoch vraj nahrávajú vreckárom ako aj rozličným typom zvrhlíkov, a tak niektoré ranné spoje, v ktorých je tlačenka najhoršia, majú špeciálny „ružový vozeň“ pre ženy, do ktorého sa môžu utiekať tie, ktorým je zmiešaná mužsko-ženská spoločnosť tohto druhu vyslovene nepríjemná. Chladené vlaky v lete zasa mávajú jeden vagón so „zníženým chladením“ – je určený pre chorých či háklivých, ktorým zvyčajný stupeň ochladzovania interiéru nevyhovuje. Každopádne, trpezlivá útrpnosť, s akou tieto myriady nasardinkovaných Tókijčanov dennodenne znášajú veľkomestské dochádzanie do práce, mi ukázala nespochybniteľnú prednosť japonského zmyslu pre „neventilovanie svojich pocitov navonok“.

Na Západe si často zakladáme na úprimnosti a „otvorenosti“; avšak aj japonské všadeprítomné úsilie o harmóniu, jej neustále znovunastoľovanie a o nečerenie vôd, uhládzanie napätí a vyhýbanie sa konfrontácii, má niečo do seba. Aj keď to z nášho pohľadu možno pôsobí ako čosi nie z tohto sveta...

Ivan R. V. Rumánek z Londýna

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

S Kočnerom si dohadoval stretnutie aj bývalý šéf vojenských tajných

Skuhra šéfoval Vojenskému obrannému spravodajstvu za ministra Glváča.


Už ste čítali?