Nachádza sa na kopci v západnej časti dolnej Galiley, medzi rovnomenným potokom na juhu a údolím Netofa na severe. Prvé zmienky o meste sú z obdobia vlády makabejských kráľov z 2. storočia pred Kristom, hoci archeologické nálezy dokazujú existenciu skoršieho osídlenia už na začiatku prvého tisícročia pred Kristom. Názov Sephoris/Cippori pochádza asi z hebrejského slova pre vtáka – cippor.
Po príchode Rimanov vyhlásil guvernér Sýrie Gabinius v roku 55 pred Kristom Sephoris za hlavné mesto Galiley. O osem rokov neskôr bol za guvernéra Galiley vymenovaný Herodes, obyvatelia ho však ako otcovraha nechceli vpustiť do mesta. Vlády sa preto musel ujať silou. Traduje sa, že na mesto zaútočil počas snehovej búrky. Neskôr tu podľa apokryfnej tradície žili rodičia Panny Márie, sv. Joachim a Anna.
Po Herodesovej smrti sa Židia v meste vzbúrili proti Rimanom, začo Varus mesto vypálil a Židov predal do otroctva. Vládu podedil Herodesov syn Antipas, ktorý mesto prebudoval, opevnil a nazval Autocratis. Súc už poučení, mešťania sa nezapojili do protirímskej vzbury v roku 66. Či sa vyhli aj Barkochbovej vzbure (132-135), nie je úplne jasné, avšak v tejto dobe sa začína mesto označovať Diocézarea (asi tak, ako sa Jeruzalem stal Aeliou Capitolinou).
Obyvatelia však boli zjavne spurní a v roku 351 sa vzbúrili proti guvernérovi Gallovi Cézarovi. Generál Aursecinus vzburu potlačil bez zničenia mesta. Čo však ušetrili legionári, neušetrila príroda a veľké zemetrasenie v roku 363, ktoré popri Sephorise zničilo aj iné výstavné mestá (napr. Prímorskú Cézareu, či Scythopolis).
Po Milánskom edikte (313) sa mohlo v impériu slobodne rozvíjať kresťanstvo. Sephoris sa dokonca stalo sídlom biskupa s množstvom kostolov. Mimochodom, dodnes je titulárnym sídlom katolíckych biskupov. Rozkvet mesta pokračoval až do konca byzantského obdobia. Počas arabského obdobia význam sídla upadol. Jeho opätovný rozvoj súvisí až s príchodom križiakov, ktorí si v galilejskom kniežatstve postavili na overenom mieste pevnosť La Saphorie. Z nej dokonca vyrazili do fatálnej bitky so Saladinom pri Hattíne, v roku 1117. Po porážke križiakov dostalo sídlo nový názov – Saffúríja, ktorý mu vydržal až do polovice 20. storočia.
Archeológovia odkryli zvyšky veľkolepého mesta s pravidelným systémom ulíc, výstavnými domami, divadlom, trhoviskom, kúpeľmi, kostolmi, synagógami a verejnými budovami, najmä z rímskeho a byzantského obdobia. Okrem toho je tu pevnosť z doby križiackych výprav, postavená s použitím antických sarkofágov. Zostala používaná aj v neskorších storočiach, ostatne ako škola. Východne od mesta sa tiež nachádza systém akvaduktov s nádržami a tunelmi.
Väčšina obytných či verejných budov mala podlahu vyzdobenú farebnými mozaikami s geometrickými vzormi, alebo s obrazmi ľudí, zvierat, či rastlín. Spomedzi námetov možno spomenúť napr. dvojicu poľovníkov, kentaura alebo oslavujúce amazonky. Aby sa mozaiky čo najvernejšie podobali obrazu, museli majstri použiť čo najmenšie kocôčky kameňa, skla, či dlaždičiek.
Najväčšia z mozaikových dlažieb sa našla v tzv. „Nílskom dome“. Ten bol nazvaný podľa jej motívu, znázorňujúceho oslavu nílskej záplavy v Egypte, spolu s nezvyčajnou kombináciou s loveckými scénami. Mozaika je skutočným majstrovským dielom. Na je vytvorenie použili na 1 dm2 v priemere 180 drobných kamienkov v 18 rôznych farbách a odtieňoch.
Ďalšia zo vzácnych a nezvyčajných mozaík je na vrchole kopca, v Dionýzovom dome, pochádzajúcom z 3. storočia po Kristovi. Dom mal vnútorné nádvorie s kolonádou a rad miestností. V strede nádvoria sa nachádzala jedáleň, ktorá mala zo všetkých miestností najneobyčajnejšiu mozaikovú dlažbu. Na jej vytvorenie sa spotrebovalo úctyhodných 1,5 milióna kusov drobných farebných kociek. Sú na nej znázornené výjavy zo života boha vína Dionýza. V medailóne pri centrálnom stĺpe je v mozaike stvárnená krásna žena. Nazývajú ju aj sephorijská Mona Líza.
Mnohé z mozaík v Sephoris sú v pôvodnom, neporušenom stave. Daktoré sa zachovali len čiastočne, boli zničené resp. poškodené. Reštaurátori sa ich snažia obnoviť buď priamo na mieste, alebo v laboratóriu. Aká únavná a časovo náročná je to práca, sme si mohli overiť v „tvorivých dielňach“ v areáli národného parku. Malí aj veľkí návštevníci si tu mohli na tabuľkách o rozmeroch cca 15 x 15 cm vyskladať ľubovoľný vzor. Nám trvalo osadenie jednej tabuľky kamienkami asi hodinu a pol...
Simona a Jozef Hudecovci