Blízky východ: Budovať demokraciu, či skôr sanovať démos?

Autor: Orient | 18.4.2011 o 18:17 | Karma článku: 4,47 | Prečítané:  1052x

Jedna inteligentná bývalá sudkyňa síce povedala, že všetci o Blízkom východe píšu, ale málokto mu rozumie. Napriek tomu ma neodradila, aby som sa zaradil medzi píšucich...

Na úvod si dovoľujem ponúknuť trochu ekonomickej štatistiky. Aj keď možno niektorí budú namietať, keďže údaje pochádzajú z odhadov World Fact Book CIA[1], s výnimkou palestínskych území[2]. Číslo pred názvom štátu predstavuje jeho pozíciu v globálnom rebríčku priemerného HDP na obyvateľa v roku 2010:

HDP na osobu (2010)

HDP na osobu (2009)

Celkové HDP v 2010

Verejný dlh (2010)

1. Katar

$145.300

$122.800

$126,5 mld.

10,3% z HDP

8. Kuvajt

$51.700

$51.900

$117,3 mld.

12,6% z HDP

19. Bahrajn

$40.400

$39.400

$ 21,73 mld.

59,2% z HDP

21. SAE

$40.200

$40.600

$239,7 mld.

44,6% z HDP

52. Omán

$25.800

$25.400

$ 53,78 mld.

4,4% z HDP

55. KSA

$24.200

$23.700

$434,4 mld.

16,7% z HDP

82. Libanon

$14.200

$13.300

$ 39,15 mld.

150,7% z HDP

83. Líbya

$13.800

$13.600

$ 77,91 mld.

3,3% z HDP

113. Tunisko

$ 9.500

$ 9.300

$ 43,86 mld.

49,5% z HDP

126. Alžírsko

$ 7.400

$ 7.200

$159 mld.

25,7% z HDP

136. Egypt

$ 6.200

$ 6.000

$216,8 mld.

80,5% z HDP

141. Jordánsko

$ 5.300

$ 5.200

$ 27,13 mld.

61,4% z HDP

147. Maroko

$ 4.900

$ 4.700

$ 91,7 mld.

58,2% z HDP

151. Sýria

$ 4.800

$ 4.700

$ 59,63 mld.

29,8% z HDP

161. Irak

$ 3.600

$ 3.600

$ 84,14 mld.

-

170. Džibuti

$ 2.800

$ 2.800

$ 1,14 mld.

-

173. Jemen

$ 2.600

$ 2.600

$ 30,02 mld.

39,1% z HDP

186. Sudán

$ 2.200

$ 2.200

$ 65,93 mld.

94,2% z HDP

187. Mauretánia

$ 2.100

$ 2.100

$ 3,49 mld.

-

Palestína[3]

$ 1.800

$ 1,500

$ 7,02 mld.

-

216. Komory

$ 1.000

$ 1.000

$ 0,56 mld.

-

225. Somálsko

$ 600

$ 600

$ 2,37 mld.

-

Svet

$11.100

$10.800

$62,22 trilióna

-

Pre porovnanie pripájam ekonomické výkony hlavných regionálnych rivalov arabských krajín:

47. Izrael

$29.500

$29.000

$201,3 mld.

77,3% z HDP

99. Irán

$11.200

$11.000

$337,9 mld.

16,2% z HDP

A už úplne posledné, aby som vás neunudil číslami, na porovnanie ponúkam aj výkonnosť v našich končinách:

42. EÚ

$32.900

$32.400

$15,9 triliónov

-

57. Slovensko

$22.200

$21.400

$86,26 mld.

41% z HDP

Celková suma HDP všetkých 22 členských krajín Ligy arabských štátov vychádza v roku 2010 na asi 1,903 trilióna USD, t.j. asi cca 3% svetového HDP. Túto hodnotu vytvára asi 340 mil. obyvateľov. Priemerné HDP na osobu v rámci LAŠ tak predstavuje 5.600 USD. Európska únia s cca 500 mil. obyvateľov vytvára asi 25,5% svetového HDP, pričom jej priemerné HDP na obyvateľa je takmer 6-násobne vyššie ako v bloku krajín LAŠ.

Prečo tu očarúvam číslami? Môžete mi povedať, že aj tak veríte iba tým štatistikám, ktoré si sfalšujete sami! Snažím sa však sám sebe racionálne vysvetliť, čo sa deje na Blízkom východe a v severnej Afrike.

Niektorí hľadajú dôvod „arabskej jari“ v náhle objavených hodnotách demokracie, ľudských práv, slobody či odporu voči korupcii. Staro- i novomarxisti zasa v dejinnej nevyhnutnosti pokroku ľudových más.

Prečo nie! Neštvalo by vás, keby „nadcent“ na novom „mersedése“, tlačiaci sa bezohľadne do križovatky na červenú, iba zrúkol na výhrady policajta „nevieš, kto ja som?!“ a pokračoval v jazde? Keby to však urobil na svojom 30-ročnom veteránovi obyčajný báša resp. bášmuhandis a snažil by sa odbiť policajta rovnako, mohol by skončiť až v špinavej cele kalábuša (väzenia).

Keď sa začnú šíriť knihy, ako napr. Jakubianov dom, alebo Chicago (od Alá al-Aswáního), prípadne si z výnimočného stavu začne robiť srandu aj inak uvedomelý komik Adel Imám (napr. vo filme El-irháb wa el-kebáb/Terorizmus a kebab), režimu by mala začať svietiť kontrolka. Ale nezačala, prípadne si rais Mubárak myslel, že so svojim nezasahovaním do systému to už nejako dotiahne do politického dôchodku. Zjavne málo navštevoval akcie Zahího Hawássa; či skôr sa mu tento bál demonštrovať na príkladoch z egyptských dejín, že keď trvá vláda faraóna príliš dlho (napr. Pepi II, Ramesse II), skostnatený systém to už nemusí rozdýchať.

Aj keď prezident Alí Abdulláh Sálih hľadal v „arabskej jari“ prsty Izraela a USA, v snahe zvaliť všetko na sprisahanie, bežnej v arabskom svete, asi mu málokto uverí, že prekvapenie prezidenta Obamu a neľúbosť premiéra Netanjahua boli dobre zahraným druhým dielom seriálu „Demokratizácia širšieho Blízkeho východu“, z autorskej dielne ex-prezidenta G.W. Busha. Iní zasa paradoxne hľadajú korene sprisahania v Katare, pretože katarská al-Džazíra svojim spravodajstvom prispela k šíreniu revolučných nálad. Poukazujú napr. na to, že šéfredaktor jej spravodajstva je bývalý člen palestínskeho Hamasu.

Aj keď ma môžete podozrievať zo  slabého nadšenia pre demokraciu a mechanického materializmu, dôvody protirežimných vystúpení by som skôr hľadal v ekonomických pohnútkach, zmiešaných s demografickými faktormi, tribalizmom, úpadkom vzdelávania, absenciou perspektívy, hnevom a (náboženskou) ukrivdenosťou.

V arabskom svete, na rozdiel od vymierajúceho a starnúceho Západu, je priemerný populačný rast stále značne nad jednoduchými reprodukčnými 2,1%. Jednoznačným príkladom je Egypt, kde žilo v dobe povalenia monarchie (1952) asi 20 mil. obyvateľov; za necelých 60 rokov sa populácia krajiny na Níle rozrástla viac ako štvornásobne. V roku 1952 mala Saudská Arábia niečo cez 4 mil. obyvateľov, v súčasnosti viac ako 23 milióny. Asi nemusím pokračovať ďalšími krajinami, aby som dokázal, že v arabskom svete je plodenie ešte stále v obľube.

Vzdelávanie a vytváranie pracovných príležitostí pre nové generácie však vo všeobecnosti zaostáva. Egypťania sa napr. sťažovali, že učitelia sú tak málo platení, že sa mnohí cez deň ani nenamáhajú učiť a podriemkavajú za katedrou. Šetria si tak sily na popoludňajšie privátne kondície – hlavný zdroj ich rodinného rozpočtu. Saudská Arábia s platmi učiteľov až také problémy nemá. V rámci rôznych –zácií (kuvajtizácia, emiratizácia), populárnych v GCC, sa dokonca snaží zamestnať vyšší podiel domácich občanov v technických povolaniach, zväčša zastávaných cudzincami. Avšak zahraniční manažéri sa sťažujú, že aj keď domáci chlapci poznajú naspamäť korán, so znalosťou počítačov a kritickým myslením to už býva horšie.

Hoci na Slovensku sa mnoho ľudí domnieva, že obzvlášť v krajinách Zálivu Arabi vzdelanie nepotrebujú a topia sa v peniazoch, nie je to tak. Aj keď sa traduje, že niektorí princovia, zamestnaní ako poradcovia pre hocičo, ani nevedia, kde majú kancelárie a plat im beží, väčšina domácej populácie musí reálne pracovať.

Údaje v tabuľke vyššie indikujú, že štáty GCC (Gulf Co-operation Council) a Libanon (v zelenej zóne) si nežijú zle. Nepokoje, ktoré sa v nich vyskytli, spravidla nepramenia v chudobe. Ide v nich skôr o výraz napätia medzi rôznymi náboženskými skupinami[4], medzi tzv. umiernenými muslimami a radikálnymi islamistami, alebo kvôli neobčianstvu (Kuvajt). Niektorí vidia aj neviditeľnú ruku Iránu. Bolo by však značne nerealistické domnievať sa, že by domáci obyvatelia monarchií v Zálive, ktorých politický systém je stále výrazne podmienený príslušnosťou ku kmeňu, túžili po liberálnej demokracii a chceli dať napr. hlasovacie právo v obecných voľbách[5] početným gastarbeitrom z indického subkontinentu. Naviac, ak sa napr. Emirátčania obávajú o svoje postavenie, pretože sú doma 20% menšinou.

Krajiny v červenej zóne prechádzajú revolúciami z kmeňových, ekonomických, náboženských a politických dôvodov. Líbyjské kmene na východe krajiny stále nechápali, napriek viac ako štyridsiatim rokom kaddáfiovskej džamahírie, prečo peniaze z ropy, ktorá sa ťaží u nich, idú viac na západ krajiny, odkiaľ pochádza plukovník. Nie je preto vylúčené, že by sa mapa Afriky mohla po istej dobe opäť vrátiť k historickým geografickým jednotkám Kyrenajka, Tripolitana (a Fezzán?).

V monarchiách ako Maroko a Jordánsko má napätie náboženský, ústavný, sociálny a tiež kmeňovo – nacionálny rozmer. Výbušný mix viacerých faktorov pôsobí aj na situáciu v džumlakíjach[6] Egypt, Sýria a Jemen. Zaradeniu Tuniska do kategórie džumlakíje bránili zjavne len tri (vlastné) dcéry prezidenta Ben Alího. Podrobnejší rozbor krajín z tejto skupiny by si žiadal sériu príspevkov, preto zostanem len v tejto povrchovej rovine.

Posledná skupina krajín má v súčasnosti trochu iné starosti. Napriek tomu, aj v nich boli zaznamenané v roku 2011 politické demonštrácie a ďalšie nie sú vylúčené. Sudán by sa mal 9. júla rozdeliť na dva štáty, situácia v Mauretánia je poznačená sériou vojenských prevratov (ostatný bol v 2008). Palestína sa snaží o nezávislosť, Komorské ostrovy resp. Komorská únia má trochu problém so svojou swahilsko-arabsko-francúzskou identitou (z arabských krajín má/mala na Komoroch veľvyslanectvo iba Líbya) a v „zlyhanom štáte“ Somálsko (či skôr voľnom súštátí Somálsko-Somaliland-Puntland) sú, žiaľ, dôležitejšie zbrane ako politika.

Na záver si dovoľujem vysloviť obavu, že v štátoch s HDP pod svetovým priemerom a natalitou nad priemerom by sa nepokoje a radikalizmus mohli stať permanentnými, ak sa nenájdu lieky na ich primárne ekonomické, demografické a vzdelanostné problémy. Demokracia je zvyčajne až výsledkom vývoja a mentálnej atmosféry spoločnosti, nie mesačného rýchlokurzu a jedných nesfalšovaných volieb.

Jozef Hudec



[1] https://www.cia.gov/library/publications/the-world-factbook/index.html

[2] Pri Palestínčanoch mala CIA trochu zastarané údaje z roku 2008, takže musel pomôcť Medzinárodný menový fond.

[3] http://www.imf.org/external/country/WBG/RR/2010/092110.pdf, s. 13. Z materiálu bola použitá súhrnná hodnota HDP. Prepočet na obyvateľa vychádzal z celkového počtu 4 mil. Palestínčanov na Západnom brehu a v pásme Gazy. Výsledky tak nemusia zodpovedať prepočtu na paritu kúpnej sily, vzhľadom k tomu, že CIA uvádza v roku 2008 odhad 2.900 USD na osobu, t.j. 169. pozíciu v globále, medzi Irakom a Džibuti, pričom rast HDP v Palestíne v rokoch 2009-2010 dosahoval v priemere asi 7 – 9%.

[4] Napr. v Bahrajne medzi sunnitmi a šíitmi, pričom nerovnosť týchto skupín nachádza spravidla aj odraz v sociálnej situácii.

[5] Ktoré samotné boli napr. v Saudskej Arábii ojedinelým experimentom.

[6] Kombinácia arabskej džumhúríje – republiky a mamlaky kráľovstva, vzhľadom na snahu, resp. realizáciu dynastického následníctva prezidentského úradu z otca na syna.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?