Ókunitama džindža oslavuje 1900 rokov

Autor: Orient | 16.4.2011 o 8:50 | Karma článku: 6,72 | Prečítané:  1279x

Na ďalekej rovine Musaši v 41. roku panovania 12. cisára Keikó, piaty mesiac, piateho dňa lunárneho kalendára (111 n.l.) bola založená šintóická svätyňa Ókunitama. Podobne ako niektoré naše európske lokality nesie bohaté historické dedičstvo celých storočí. Od svojho vzniku po súčasnosť bola svedkom mnohých zmien v krajine a miestom nespočetných obradov a sviatkov. K nim patrili aj príležitosti, ktoré, aspoň ako sa zdá z historických zmienok, poskytovali priestor k neviazaným telesným rozkošiam. Pravda, v prísne rituálnom rámci dávnej japonskej spločnosti...

Je to už 1900 rokov, kedy bola svätyňa postavená, aby v nej mohli uctievať božstvo Ókunitama (veľký duch krajiny) ako hlavné božstvo provincie Musaši. Neskôr sa pridružili ďalšie božstvá, pribudli tak nové svätyne a ich zjednotením do jedného areálu vznikla centrálna musašiská svätyňa alebo tiež miesto „Jasných božstiev šiestich svätýň“.

S postupným začleňovaním Musaši do japonského štátu bol v tejto oblasti zriadený rituálny úrad, čo pridalo aj na význame samotnej svätyne, kde sídlil guvernér provincie.

Počas veľkých reforiem Taika po roku 645 bolo neďaleko svätyne zriadené „kokufu“, čiže administratívne centrum provincie, čím sa táto oblasť (dnes mesto Fučú, súčasť tókijskej aglomerácie) stala jedným z regionálnych centier politického, ekonomického a kultúrneho života. Týmto aj svätyňa získala veľkú náboženskú a politickú prestíž. Ústredné postavenie v rámci územia bývalej provincie Musaši si svätyňa udržala dodnes.

Vstupná brána k svätyni

Vďačí za to aj historickým okolnostiam. V 11. storočí sa rod Taira, usadený v Musaši, využívajúc odľahlosť oblasti od Kjóta, kde bolo centrum štátu, pokúsil o vzburu proti cisárovi. Rebéliu potlačil Minamoto-no Jorijoši a jeho syn Jošiie, ktorí z vďaky za svoje víťazstvo roku 1062 darovali svätyni tisíc sadeníc stromu zelkova (lat. Zelkova serrata, jap. kejaki), ktorý sa neskoršie stal symbolom mesta Fučú. Zelkovy sa stali „božskými stromami“, uctievanými miestnymi veriacimi, a po takmer jednom tisícročí ich alej vytvorila veľkolepý vstupný bulvár k svätyni, tvoriaci dlhú rovnú ulicu spájajúcu mestá Fučú a Kokubundži.

Minamoto-no Jošiie

O sto rokov nato sa Minamotovci dostali do čela štátu: politickým centrom prestáva byť Kjóto a moc, ktorá je v rukách šóguna z rodu Minamoto, sa presúva do mesta Kamakura, ležiaceho v blízkosti provincie Musaši. Svätyňa zažíva opätovný rozkvet v podobe budovania nových pavilónov. Počas období všetkých troch šógunátov tu bola silná náboženská úcta zo strany vojenských vládcov a vtedy tu vznikla ústredná trojica svätyňových pavilónov. V 16. a 17. st. za panovania šógunov z rodu Tokugawa sa svätyňa teší pozornosti a rozrastá sa o ďalšie budovy. Po požiari v roku 1646 boli pristavené ďalšie pavilóny.

Svätyňa bola miestom konania rôznych obradov a sviatkov. Jedným z nich bol sviatok utagaki (歌垣), nazývaný aj kagai. Podľa historických prameňov zažíval utagaki svoj vrchol v 8. st. a bol to starobylý rituál stretania sa vidiečanov za účelom osláv začiatku jari či dožinkových osláv po zbere úrody. Vidiečania spievali, tancovali a takto v sprievode stúpali nahor smerom k vrcholu blízkej hory, kde pokračovali v zábave, ktorú tvorilo jedlo a pitie, tanec, spev, recitovanie poézie a napokon sexuálne orgie, do ktorých toto veselie vyústilo. Podobné oslavy údajne prebiehali aj pri svätyni Ókunitama. Japonský autor románov o historických udalostiach Šiba Rjótaró v jednom zo svojich diel napísal, že išlo o bujaré stretnutie, pri ktorom muži a ženy, bez ohľadu na to, či boli slobodní alebo nie, sa počas sviatku stretali na nádvorí svätyne a navzájom sa medzi sebou oddávali neviazanej sexuálnej zábave. Japonské tradičné oblečenie kimono, ktoré sa uväzuje vyše pása, pričom spodná časť odevu ostáva vzdušná, s voľne sa prekrývajúcimi okrajmi kimona, poskytovala aj po tejto stránke, pravda, väčšiu slobodu ako oblečenie v Európe. V období Meidži sa na tieto oslavy začalo pozerať s nevôľou, najmä po tlaku zo strany kresťanských misionárov a zahraničných vzdelancov a odborníkov, čo viedlo k zákazu takýchto obradov. Tradícia bola takto celkom vykorenená a promiskuitná zábava ostala len v spomienkach.

Sviatok, ktorý nahradil svojho pôvodne frivolnejšieho predchodcu, pomenovali Kurajami macuri (くらやみ, Sviatok tmavej tmy,). Koná sa každý rok medzi 4. aprílom a 6. májom. ,Kedysi sa oslavy začínali o polnoci, neskôr, od roku 1959 sa preniesli do večerných hodín.

Počas tohto sviatku sa slávnostne vynáša osem miniatúrnych svätýň „mikoši“ zo svätyne Ókunitama a za zvukov šestich veľkých bubnov ich sprievod nesie do pavilónu Gorjodžo. Mikoši je prenosná šintóická svätyňa v tvare obdĺžnika, šesťuholníka alebo osemuholníka, približujúca sa zmenšeninám náboženských stavieb; pri tomto šintóickom obrade slúži ako nosidlá na prenos božského objektu „šintai“, v ktorom, ako sa verí, sídli duša božstva. Po tom, ako sú mikoši odnesené, vo svätyni pokračujú ďalšie oslavy. Nasledujúci deň mikoši prinesú späť do svätyne. Obrad prenášania mikoši sa koná po západe slnka, z čoho vzniklo pomenovanie Kurajami macuri.

Svoj dnešný názov Ókunitama džindža (大国魂神社,) dostala svätyňa roku 1872 po tom, čo sa cisárske mesto prenieslo z Kjóta do tunajšej oblasti – vzniklo Tókjó. Okrem toho, že to bola tradične ústredná svätyňa provincie Musaši, sa tiež stala jednou z piatich veľkých tókijských šintoických svätýň (東京大神宮, Tókjó dai-džingú), ku ktorým ešte patria napríklad svätyne Jasukuni a Meidži.

Areál svätyne je rozčlenený na niekoľko pavilónov, spomedzi ktorých spomeniem aspoň ústredné pavilóny „honden“ a „haiden“.

Haiden – sieň uctievania

Honden (本殿) predstavuje hlavnú a najposvätnejšiu budovu v rámci šintóickej svätyne. Uchováva sa v ňom „šintai“, sídlo božstva kami. Budova sa nachádza v zadnej časti svätyne a je verejnosti neprístupná. Pred ňou stojí haiden (拝殿, sieň uctievania), ku ktorej sa veriaci prichádzajú pomodliť a vhodiť peňažný milodar. Kým však pristúpia pred božstvo, musia si očistiť ruky v očistnej nádobe s vodou, ktorá sa nachádza na vstupnom nádvorí. Vedľa nej stojí padavá sakura „šidare-zakura“, obľúbené miesto na zapózovanie pre fotografiu.

Šidare-zakura na vstupnom nádvorí

V areáli svätyne nájdeme tiež pavilón, kde sa dajú vyskúšať svadobné kimoná. Aj keď žiadnu svadbu neplánujete, radi vás oblečú do kimona, čo najmä pre Európana môže byť dobrá zábava a určite zaujímavá skúsenosť.

Svadobný salón

Existuje ešte jedno miesto, ktoré zrejme veľa návštevníkov minie. Úplne vzadu, za hlavnou svätyňou, sa nachádza tisícročné ginko. Jeho hrubočizný rozoklaný kmeň je obviazaný posvätným povrazom z ryžovej slamy, na ktorom visia posvätné „šide“ z bieleho papiera.

Tisícročné ginko

Pristupoval som k tomuto starému stromu s obrovskou úctou. Nasával som silu stáročného dreva a tým, že som do jeho kôry vložil jenovú mincu, vyjadril som nádej, že sa tam raz vrátim.

Ján Pánik

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?