Zemetrasenie, ktoré bolo najsilnejšie, aké bolo v Japonsku zaznamenané od roku 1900, kedy sa záznamy začali, postihlo pomerne silne aj Tókjó, a nasledovalo niekoľko cunami, ktoré zaplavili pobrežné oblasti severne od hlavného mesta. Po hlavnom otrase pokračovalo od piatku až do soboty niekoľko dodatočných otrasov. V sobotu sme sa však dozvedeli o ďalšej pohrome – výbuchu betónovej stavby nad jedným zo štyroch jadrových reaktorov a poškodenie ďalšieho z nich v elektárni vo Fukušime, čo sú ďalšie následky poškodenia zemetrasením.
Britská kráľovná Alžbeta II. poslala hneď v piatok sústrastnú depešu japonskému cisárovi Heisei a ponúkla akúkoľvek pomoc. No a v sobotu sa pomoc pri hroziacej jadrovej katastrofe stala záležitosťou OSN. Obyvateľstvo z okruhu 10 km okolo elektrárne bolo evakuované, a tým, čo ostali doma, bolo odporučené nevychádzať a čo najviac sa zdržiavať v uzavretom priestore, aby boli čo najviac chránení pred prípadným rádioaktívnym žiarením.
Iste sa mnohí z nás neubránia spomienkam spred 30 rokov – Černobyľ... Vtedy však bolo katastrofou hlavne to, čo je vo východnej Európe nešťastným neduhom – tutlanie. Dlho sme nevedeli ani my v Československu, ani severná Európa, čo sa na nás valí. Keby nás boli varovali, aby sme v ten deň nevychádzali, možno dnes mnohí z nás, ktorí trpia rakovinou, zničenými kĺbami a inými podozrivo hromadnými neduhmi v našich končinách, by boli zdraví a nemali by tieto zdravotné problémy.
Tutlanie nepomohlo ani vtedy a nepomáha ani dnes, zostáva v našich končinách súčasťou politiky aj každodennej praxe dodnes. Japonci v tomto prejavujú obdivuhodný zmysel pre praktickosť a pragmatickosť, a tutlanie v ich politike a verejnom živote nebujnie, pretože sú si vedomí, že ďalekosiahle následky sú vždy horšie ako momentálne zachovanie nejakého ideálu či imageu.
Aj vďaka tomuto prístupu sa problémy v Japonsku riešia, a to pohotovo a akčne. Pri takej populácii sa to ani inak nedá, problémy proste treba odkrývať a riešiť. Otáľanie nepripadá do úvahy.
Japonci sú na katastrofy zvyknutí. Je to smutné konštatovanie, ale je to tak. Nie že by Japonca menej bolelo, keď sa naňho zrúti strecha nad hlavou, alebo menej trpel, keď v katastrofe stratí blízkeho. Ale s touto možnosťou akosi podvedomo rátajú, a možno aj preto ich životný postoj je taký, že sa snažia od života získať maximum, pokiaľ sa dá, a čo najrýchlejšie sa spamätať zo šoku, keď sa stane nešťastie. Odstraňovanie prírodných katastrof, či už sú to záľahy snehu, zosuvy pôdy, zrútené lesy, výbuchy sopiek, zemetrasenia či cunami, riešia vždy s obdivuhodným zmyslom pre rozvahu, organizovanosť a disciplínu.
Keď som žil pred 3 rokmi v Tókju, obdivoval som, s akým stoizmom Tókijčania čelia hrozbe obrovského zemetrasenia: dosť sa o ňom hovorilo, pretože už niekoľko rokov sa v tejto časti Japonska očakávalo podľa cyklickej pravidelnosti zemestrasení v oblasti Kantó. Naposledy bol tejto kraj – územie jednej z najväčších mestkých aglomerácií na svete – zničený roky 1923. Vtedajšia katastrofa zničila Tókjó aj Jokohamu a dodnes sa na ňu spomína ako na „Veľké kantóske zemetrasenie“. Po samotnom otrase totiž nasledovali požiare, ktoré sa pri vtedajšej drevenej architektúre a nedokonalej infraštruktúre rýchlo šírili a v úzkych uličkách megalopole ľudia vlastne nemali úniku a buď zhoreli alebo sa zadusili dymom... Zničené Tókjó prestalo byť intelektuálnym centrom Východu a ťažisko kultúrneho diania sa vtedy presunulo do čínskeho Šanghaja, kde sa vďaka tomu vyvinula veľmi svojrázna kultúrna atmosféra.
Na konci 2. svetovej vojny bolo Tókjó zbombardované a následný požiar bol ďalšou katastrofou, ktorá toto veľkomesto zredukovala na spálenisko. Japonci však z popola vybudovali Tókjó nové. S priam vydesenou fascináciou som pozoroval, ako tam boli odvážne postavené mrakodrapy, najvyššími vymoženosťami stavebníctva zabezpečené proti zrúteniu pri zemestrasení. Medzi nimi bol aj mrakodrap mojej univerzity Hósei, na ktorého 24. podlaží sa nachádzal archív prevácnych starobylých rukopisov týkajúcich sa dávneho divadelného umenia nó, ktorého výskumu som sa tam venoval, v prestávkach vychutnávajúc z okna študovne vtáčiu perspektívu šírej metropoly hlboko podo mnou.
Mám pocit, že Tókjó práve prežilo to dlho a napäto očakávané ďalšie obrovské zemetrasenie. 9 stupeň – to proste nie je sranda... Nemám zatiaľ správy od nikoho z mojich kolegov z Hósei, ale myslím, že budova univerzity vydržala. Poctivá japonská architektonická technika zrejme nesklamala a otrasom odolala. Avšak všetko sa predvídať nedá, a keďže jadro bolo v Tichom oceáne, cunami urobili svoje a postihnuté je hlavne pobrežie, vrátane poškodenej atómovej elektárne vo Fukušime.
Myslím na všetkých mojich tamojších priateľov a kolegov, ako aj na ostatných ľudí, ktorí mohli byť terajšou katastrofou postihnutí. Emailami sa mi niektorí ozývajú a píšu svoje dojmy. Ďalšie čiarky v zozname tých, ktorí „sú chvalabohu v poriadku“... Japonci majú vnútornú silu, ktorou dokážu čeliť takýmto nešťastiam. Tam na ďalekých ostrovoch nemajú radi podliehanie panike ani sa nevyžívajú v šírení srdcervúcich a katastrofických správ. Sústreďujú radšej svoju vnútornú energiu na to, aby prakticky rozvažovali situáciu a pomáhali, kde sa dá. Svoje strachy a bolesti si nechávajú pre seba, pochovávajú ich na dno duše.
Autentické dojmy z mejlov:
„Ďakujem Vám za email. Zemetrasenie bolo veľmi zlé. Veľa ľudí zomrelo, alebo je nezvestných – k tomu ešte aj tie cunami, 1400...
Ja som bola v Kunitači. Vlak nám zastavilo. Odtiaľ som sa vracala trasou Kunitači-Fučú-Musaši-Koganei autobusom. A môj manžel musel ísť z práce pešo 5 hodín. Zo Šindžuku do Musaši-Koganei mu to trvalo 5 hodín.
Chytíte CNN?
Marina“
Moja dlhoročná priateľka pani Hirai Masako býva v Ósake, ktorú pred 16 rokmi zasiahlo veľké Kóbesko-ósacké zemestrasenie.
„Ďakujem veľmi pekne za milý email. Som veľmi vďačná, že som v Ósake, v oblasti Kansai. Zemetrasenie, ktoré bolo zatiaľ najväčšie, postihlo východ Japonska, vrátane Tókja, a nasledovala hrozná cunami. Obidve boli obrovským šokom. Teraz musíme pokračovať v pozorovaní pobrežia, obkolesujúceho Japonsko, a byť v strehu pred ďalšími cunami. Toto zemetrasenie a cunami zabili veľké množstvo ľudí a sú obrovské škody.
Všetci sme teraz upriamení na rekonštrukciu a dúfame v ňu.
Ďakujem veľmi pekne za list sústrasti.
S úprimným pozdravom
Hirai“
Ivan R. V. Rumánek, Londýn
