Šťastný nový „zajačí rok“!

Autor: Orient | 3.2.2011 o 16:15 | Karma článku: 6,72 | Prečítané:  1224x

Po urputnom tigrom roku tu máme zajačí rok – rok najjinovejšieho znamenia čínskeho zverokruhu. Zajac sa spájal s prastarým čínskym mýtom o Mesiaci, a Číňania na tvári mesačného splnu rozoznávajú nie ľudskú tvár, ale zajačicu, tlčúcu v tégliku legendárny liek nesmrteľnosti. S týmto práve súvisí, že ľudia narodení v tomto roku – teda všetci tí, čo majú v tomto roku vek 0, 12, 24 či niektorý vyšší 12-násobok rokov – sa vraj dožívajú vysokého veku.

Mesiac je najmocnejší predstaviteľ jinu. Jang – to je aktívnosť, žiarivosť, vyžarovanie, mužskosť. Zosobnením jangu je Slnko. Mesiac je akoby nočnou replikou Slnka – jeho svetlo je odrazom slnečného svetla, preto je chladivé a pasívne, a tak Mesiac je nebeským zosobnením jinu. Preto aj zajac, spojený s Mesiacom, sa považoval za jinového - ženského tvora – preto by sme vlastne mali hovoriť o „zajačici“: z tohto dôvodu sa vo Vietname a iných krajinách hovorí nie o zajacovi, ale o „mačke“...

Dvanásťdielne delenie času nevymysleli Číňania. Pochádza zo starovekej Mezopotámie. Určite ho používali Akkaďania a Babylončania, no je možné, že ešte pred nimi aj ich predchodcovia, sídliaci na juhu Mezopotámie: Sumeri – jeden z dvoch najstarších známych národov terajšej ľudskej civilizácie. Ich znalosti mohli byť previsom predchádzajúcej civilizácie, ktorá možno bola ešte pred nimi a zanikla bez stopy a oveľa dôkladnejšie než dinosaury, ktorí kedysi, ešte oveľa dávnejšie predtým, ovládali túto Zem. To je samozrejme púhe fantazírovanie, ale ostáva záhadou, odkiaľ mohli staré národy vedieť o dvanásťročnom „pulzovaní vesmíru“, ktoré sa odráža sa v tradičnom čínskom rátaní rokov.

Praktickí a pragmatickí Číňania spojili počet rokov jedného cyklu s metaforou striedania zvieracích symbolov. Popri abstraktných číslovkách sa symboly z hmotného sveta pamätajú oveľa jednoduchšie a je ľahšie k nim priraďovať rozličné ľudské hľadiská. Preto aj desiatkovoý systém, odrážajúci ľudskú prax rátania na prstoch rúk, obohatili o desať symbolov zvaných „desať nebeských kmeňov“, predstavujúcich rozličné starobylé nástroje či zbrane. Takisto zvieratá zverokruhu sú vlastne paralelnou dvanástkovou sústavou rátania. Číňania tieto dva systémy skombinovali: desiatkový systém – „desať nebeských kmeňov“ s dvanástkovým systémom „pozemských konárov“. Spájajú sa do súkolia šesťdesiatkového okruhu: prvý nebeský kmeň s prvým pozemským konárom (alebo „potkanom“), druhý nebeský kmeň s druhým pozemským konárom (alebo „byvolom“), a tak ďalej. Po uplynutí 10. nebeského kmeňa nasleduje zasa prvý nebeský kmeň, ktorý sa spája s 11. pozemským konárom („psom“), druhý nebeský kmeň sa potom spája s 12. konárom („prasaťom“), a tretí kmeň sa spája s prvým konárom („potkanom“): takto za sebou nasleduje 60 rozličných kombinácií, umožňujúcich 60kovú sústavu rátania, ktorá slúži na označovanie rokov. Lunárny rok, ktorý sa teraz začína, má kombináciu 8. nebeského kmeňa („jinový kov“) a 4. pozemského konára („zajačica“).

Ale dosť matematiky a kalkulácii, poďme naspäť k „ľudskejším“ záležitostiam. Horoskopy, znamenia jednotlivých rokov či mesiacov ľudia vždy využívali na hodnotenie minulosti, posudzovanie prítomnosti a odhadovanie budúcnosti. Hodnotenie ľudských pováh podľa horoskopov sa na jednej strane považuje za prekonané čarodejníctvo, na druhej strane veštenie a horoskopy prežívajú nesmierny úspech na celom svete. „Napriek“ vedeckému pokroku a technike sa ľudia neustále vracajú aj k „starým“, zdanlivo prekonaným postupom a múdrostiam. Možno je to práve preto, že ani veda ani technika neriešia mnohé zo základných ľudských problémov, akými sú napríklad otázky vlastnej povahy, problémy vzťahov s ľuďmi, otázniky našej budúcnosti... A tak aj vo veku internetu a hluku si ľudia čítajú starodávne veštby o tom, aký bude ten ďalší čínsky lunárny rok, a dokonca v oveľa väčšom meradle ako kedysi – pretože z Východnej Ázie prenikol tento rituál aj do západného sveta a našiel si tam svoje miesto a svojich priaznivcov.

Zo svojho momentálneho pôsobiska – Orientálnej fakulty (SOAS) Londýnskej univerzity, kde mám tú česť prednášať starú klasickú japončinu, spomínam na svoje bratislavské roky, keď sme s priateľmi – orientalistami aj neorientalistami – poriadali oslavy „čínskeho Nového roka“ a uvádzali sme tak tento sviatok na Slovensku. Orientálne dobroty, ktorých recepty si každý z nás priniesol zo svojich ciest a študijných pobytov, sa spájali s obliekaním do kimona a japonským čajovým obradom, pri ktorom sme zvykli skladať skupinovú „nadpájanú báseň“ podľa pravidiel starojaponskej poetiky renga, a zopárkrát sme mali aj koncert okinawskej hudby na sanšine... Tradícia týchto večierkov, dúfam, pokračuje aj naďalej, kým mňa môj osud zavieva po rozličných končinách našej Eurázie, od Tókja až po Londýn, a mám možnosť prenikať do ďalších tajov japonológie... Práve s prichádzajúcim zajačím rokom vychádza moja ťažko sa rodivšia kniha „Japonská dráma nó“, ktorá čitateľom na Slovensku priblíži unikátne divadelné umenie, ktoré vďaka japonskému zmyslu pre zachovávanie tradícií prežilo šesť storočí až dodnes v neprerušenej vývojovej línii. Kniha, prinášajúca mnoho objavných zaujímavostí, na západe ešte nepublikovaných, vychádza vo vydavateľstve Veda. Dúfam, že zajačí rok bude pre jej nový život dobrým časoprostredím.

Po tomto jinovom, pokojnom, možno až prepadovom roku zajaca (zajačice) bude o rok nasledovať jangový rok draka – jediného zvieraťa, ktoré je v čínskom zverokruhu mytologické a – pravdepodobne – ho nikto nikdy reálne nevidel. Drak symbolizuje silu, energiu, oheň. A naozaj – vrcholom dračieho roka bude vyvrcholenie „búrkovej“ aktivity na Slnku, ktorá môže životu na Zemi priniesť nečakané dopady. Podľa najnovších astronomických výskumov zodpovedá tento cyklus slnečnej aktivity takmer presne cyklu čínskych dvanástich pozemských konárov. Každých jedenásť rokov sa na Slnku opakujú obrovské erupcie, ktoré vysielajú do okolitého priestoru plamene a vetry rozličných horúcich plynov a žiarení, ovplyvňujúcich široký-ďaleký vesmír vrátane našej Zeme. Nazdávam sa, že za starobylým dvanástkovým cyklom stojí práve táto vesmírna pravidelnosť, zvaná „solárne maximum“.

Po každý raz, keď Zem obehne jeden okruh okolo Slnka, hovoríme o „roku“. V prírode Zeme sa to prejavuje pravidelným striedaním ročných období, takom dôležitom pre poľnohospodárstvo, ktorým bolo ľudstvo nútené sa začať živiť v dobách, keď prvé príznaky jeho premnoženosti ďaleko presiahli možnosti prirodzeného odvekého zberu a lovu. Ľudstvu sa tak začala „kultúra“ – toto latinské slovo je príznačne odvodené od slovesa „pestovať“ (rastliny).

A tak ľudstvo, prechádzajúce na poľnohospodárstvo, ukladalo do svojej kumulatívnej pamäti odpozorované striedanie ročných období, a tiež dvanásť mesačných splnov v rámci jedného poľnohospodárskeho cyklu. Avšak astrológovia – starovekí vedci vesmíru – museli prísť aj na súvislosti oveľa ťažšie odpozorovateľné – pravidelnosti jedenásť- či dvanásťročného cyklu. Za dlhé generácie pozorovania života museli Číňania – alebo tí, od ktorých táto múdrosť k Číňanom prišla – zistiť, že medzi ľuďmi, narodenými za ten istý rok, sú isté podobnosti, ktoré ich povahovo spájajú, vyčleňujúc ich od pováh ľudí, narodených v iných rokoch.

Ľudská povaha je úkaz veľmi zložitý, jeho prejavy riešime po celý život nie len u seba ale aj u všetkých našich blížnych, s ktorými prichádzame do styku, a je zložitým komplexom, často veľmi ťažko definovateľným. Prečo sú ľudia povahovo takí odlišní? Často nejde ani o veľké, zásadné rozdiely, ale práve tie veľmi jemné „založenia“, ktoré určujú, že v danej situácii sa ten-ktorý človek prejaví práve takto, a nie inak. Tieto založenia Buddha nazval záhadným slovom „sankhárá“, a predstavujú v podstate jednotky, z ktorých sa skladá identita človeka. Našu povahu určuje veľa faktorov: genetika (zdedené vlastnosti – „si celá mamka!“), sociológia (kto nás v živote ovplyvnil – „mal zlých kamarátov“, „mal dobrých učiteľov“), všetko to, čo na našej ceste životom zažívame - psychológia (vedomie a podvedomie), a samozrejme aj naša vlastná vôľa a sloboda; buddhizmus už kedysi veľmi dávno odhalil aj ďalšiu vrstvu v našej povahe – karma: to, čo sme zdedili NIE od našich rodičov, ale od nášho „svojho sa“ v predchádzajúcich životoch, čo sme si „nadrobili“ (narobili – karma = urobenie) my sami, ja sám... No a čínska astrológia hovorí ešte o ďalšej vrstve našej povahy, a tá súvisí práve s rokom, v ktorom sme sa narodili.

Pokiaľ neodmietneme tieto čínske horoskopy ako orientálne (či nebodaj pohanské) prežitky, musíme hľadať určitú zákonitosť, ktorá by sa každých dvanásť rokov striedala: niečo, či už na našej Zemi alebo vo Vesmíre, čo sa každý rok mení a každých približne 12 rokov opakuje, a čo ovplyvňuje bytosti v tom, ako sa pred narodením formuje ich povaha, jemne a takmer nepozorovateľne, ale isto. Ako sa naša Zem rúti vesmírom, spolu s našou slnečnou sústavou, tak je zrejme vystavená pôsobeniu niečoho, čo sa postupne mení, ale každých 12 rokoch sa opakuje...

Vysvetlenie pomocou solárnych maxím - vyvrcholení „búrkovej“ aktivity na povrchu Slnka, sa celkom ponúka. Tento cyklus je síce 11ročný, ale rýdzo lunárny rok trvá kratšie ako plných 12 solárnych mesiacov, a tým aj cyklus 12 lunárnych rokov pôvodne trval kratšie než 12 plných solárnych rokov. Až keď sa lunárny kalendár zladil s pravidelným striedaním ročných období (tj. s polohou Zeme voči Slnku) a skombinoval sa lunárny kalendár so solárnym, ako to Číňania majú už niekoľko tisícročí, mohlo dôjsť k nesúrodosti medzi pôvodnou prvotnou logikou a opodstatnenosťou 12ročného cyklu, a jeho neskoršou formálnou úpravou. Striedanie ročných období bolo pre poľnohospodárskych Číňanov oveľa dôležitejšie než to, či ich dvanástročný cyklus zodpovedá tomu, od čoho bol pôvodne odvodený... Postupné zmeny v povahách ľudí podľa toho, ako sa postupne rodia, sa však nezastavili, a možno na ne má vplyv aj 11ročný cyklus slnečných maxím. Keď našu náladu môže ovplyvniť jedno mračno alebo zmena tlaku, prečo by „naladenie ľudstva“ nemohli ovplyvňovať veci spojené s dianím na našej ústrednej hviezde?

Ostáva však fascinujúcou otázkou, odkiaľ toto všetko naši pradávni predkovia vedeli a ako na to prišli, keď našej modernej civilizácii to trvalo až doteraz, kým sme výskumom za pomoci teleskopov, rakiet a satelitov prišli na túto pravidelnosť nášho najbližšieho vesmírneho okolia... Nuž, každopádne to potvrdzuje jednu vec: naši predkovia neboli hlúpi barbari (aspoň nie všetci z nich), a stojí za to opierať sa aj o minulosť. Konzervativizmus, taký typický práve pre Anglicko, v ktorom teraz pracujem, je konkrétnym prejavom tohto poznania – nie všetko, čo je staré, je automaticky aj zlé. Často práve naopak.

Ivan R. V. Rumánek

SOAS, Londýnska univerzita

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?