Ako sa rodí legenda

Autor: Orient | 20.1.2011 o 18:59 | Karma článku: 3.77 | Prečítané  955-krát

Zrejme sa najde len málokto, kto by nepočul o čínskych bojových umeniach alebo wu-šu, známych u nás skôr pod ľudovým názvom kung-fu. Ako spôsob sebaobrany a vojenského tréningu sú v Číne známe od najstarších čias. Za ich „tvorcu“ sa označuje legendárny Žltý cisár, pravda však je, že zmienku o nich nájdeme napríklad už v Konfuciovych Hovoroch (tradične 5.stor. p.n.l.).

Kedy sa o nich prvýkrat dopočuli Európania je dnes už ťažko zistiť, ale na vlastnej koži ich pocítili už začiatkom 20.storočia, keď boxerské povstanie, namierené proti ôsmim západným mocnostiam (vrátane Japonska), ktoré sa snažili kolonizovať Čínu, zachvátilo v r.1900-1901 sever krajiny. Čínski boxeri boli príslušníci tajnej spoločnosti Spravodlivej a harmonickej päste, dobre trénovaní vo wu-šu, ktorí navyše verili, že ich duchovia ochránia voči guľkám a guliam pušiek a kanónov. (Keďže medzi spomínanými ôsmimi mocnosťami bolo aj Rakúsko-Uhorsko, niekoho možno napadne, či sa do súbojov s čínskymi boxermi dostali aj Slováci, ale to je skôr otázka pre vojenských historikov či majiteľov krištáľových gulí.) Kľúčom k rozšíreniu bojových umení na Západ bola paradoxne cesta na Východ, a to cez japonské ostrovy Rjúkjú či Okinawu, kde pod vplyvom čínskeho wu-šu vzniklo karate, ktoré sa začiatkom 20.storočia rozšírilo do Japonska a odtiaľ po porážke v 2.sv.vojne a následnej okupácii americkou armádou sa dostalo do Spojených štátov.

Dnes by som však chcel hovoriť o kungfu filmoch a o tom, ako sa vďaka nim rodia legendy. Mám v živej pamäti, ako sme niekedy v polovici 80.rokov u nás doma stáli dlhé rady do kina na filmy ako Zrada a pomsta či Úder otvorenou dlaňou. Lístky stáli 12 korún a kvôli enormnému záujmu boli v kine otvorené obe pokladne. To už mal tento žáner v Ázii pomerne dlhú tradíciu, veď prvé filmy s tematikou bojových umení vznikali už v 20.rokoch 20.stor. Ich skutočný rozmach nastal v 60.rokoch v Hong Kongu, ked boli natočené dnes už legendárne snímky ako Čínsky boxer, Jednoruký šermiar či Hostinec u Dračej brány. V 70.rokoch horúčka bojových filmov zachvátila celú Áziu a vďaka Bruce Leemu zasiahla aj divákov na Západe. Medzitým prešli štyri desaťročia a pôvodne žánrovo jednoduché príbehy boja dobra so zlom postupne vystriedali realistickejšie historické drámy. Medzi posledné hity tohoto žánru patria filmy o Ip Manovi (trad.čín. 葉問, zjedn.čín. 叶问, čítaj: Ye Wen), čínskom majstrovi wu-šu školy wing chun a prvému učiteľovi Bruce Leeho: do kín sa už dostali Ip Man (2008), Ip Man II (2010) a Ip Man – Zrod legendy (2010) a ďalšie sú v štádiu prípravy. Čo je však na nich také zaujímavé?

V prvom rade všetky ťažia z posmrtnej slávy Bruce Leeho. Škola wing chun, ktorej štýl začal Ip Man ako prvý majster otvorene vyučovať, za 60 rokov pritiahla milióny adeptov po celom svete. Bruce Leeho filmy sú však neporovnateľne populárnejšie, keďže tento sa stal globálnym idolom konzumnej kultúry. Práve na jeho mene bola postavená reklama prvého z radu filmov o Ip Manovi a to aj napriek tomu, že Bruce sa objavil len v záverečných titulkoch. Najdôležitejšie však je, že aj keď sa filmy Ip ManIp Man II stali kasovými trhákmi, príbeh, ktorý rozprávajú, je biografiou len podľa mena, v skutočnosti ide o silne zbeletrizovanú legendu.

Najprv sa ale pozrime, aký bol životný príbeh Ip Mana, ktorý viac-menej verne zobrazuje práve posledný menovaný film. Narodil sa v r.1893, na sklonku poslednej čínskej dynastie Čching, vo Fo-šane v provincii Kuang-tung, vzdialenom zhruba dve hodiny cesty loďou z Hong Kongu. Jeho rodina bola pomerne bohatá a tak ho po dvoch rokoch štúdia wu-šu u známeho majstra Chan Wah-shuna poslali do Hong Kongu, aby sa na tamojšej súkromnej strednej škole naučil po anglicky a priučil západným móresom. V tejto britskej kolónii sa vďaka šťastnej náhode zoznámil s majstrom, ktorý bol synom učiteľa jeho medzičasom zosnulého majstra Chana (čiže bol v hierarchii školy ešte o čosi vyššie). Ten ho zobral za žiaka a pomohol mu značne zdokonaliť jeho štýl. Vo veku 24 rokov sa Ip Man vracia do Fo-šanu. Medzitým bola dyn.Čching zvrhnutá a Čína sa stáva republikou. Ip Man nastupuje k polícii v rodnom Fo-šane a popritom súkromne vyučuje niekoľkých žiakov. Z Fo-šanu odchádza po japonskej okupácii Číny a vracia sa až v r.1945. Počas tohoto obdobia odmieta ponuku japonskej armády, aby trénoval jej vojakov. Po vojne ďalšie štyri roky pracuje ako policajný komisár v službách vládnucej strany Kuomintang, odkiaľ v r.1949 z obavy pred komunistickou okupáciou odchádza natrvalo do Hong Kongu.

Ako mnohí príslušníci vyšších vrstiev aj on holduje ópiu, čo ani vtedy nebol veru lacný špás, a tak je nútený otvoriť si školu, aj keď spočiatku to na veľký úspech nevyzerá. Postupne si ale aj vďaka umeniu svojich žiakov wing chun získava v Hong Kongu rešpekt (fyzické strety medzi žiakmi jednotlivých škôl boli vtedy bežnou vecou) a odtiaľ sa postupne šíri do celého sveta. Niekedy v r.1954 sa Ip Manovym žiakom stáva vtedy 14-ročný Bruce Lee, ktorý však štúdium prerušuje a vracia sa do Ameriky. V r.1972 starý majster zomiera na rakovinu hrtanu, čo súvisí s jeho fajčiarskym návykom.

Ako sa teda rodí legenda? V prvom rade treba povedať, že Číňania folklór zbožňujú. Ich krajina si za zhruba 100 rokov od ópiových vojen po vznik ČĽR v r.1949 užila dosť poníženia zo strany svetových mocností a tak každý prejav protestu z tohoto obdobia je vďačným zdrojom historiek (ktorých pokladnicou je zase čínska internetová encyklopédia Baidu). Ip Manovo zásadové odmietnutie spolupráce s Japoncami, príbehy z Hong Kongu, keď viackrát zasiahol na obranu národnej hrdosti Číňanov či cti svojich priateľov, a v neposlednom rade aj jeho nemalý podiel na zviditeľnení Číny vďaka wu-šu, to všetko mu zabezpečilo u jeho rodákov nehynúcu slávu. Séria filmov, ktoré stavajú na jeho popularite, je toho len logickým vyústením. Niečo podobné sa napokon už stalo v prípade Wang Feihonga (1847-1924), majstra štýlu hung ga, takisto rodáka z Fo-šanu, ktorý chrabro bránil česť čínskeho národa voči západným agresorom. V období 40.-60.rokov minulého storočia bola jeho pamiatke venovaná asi stovka (!) hongkongských kung-fu filmov. Aj v prípade jeho mladšieho kolegu sa teda ešte zrejme bude na čo tešiť.

Napriek tomu, že sa tvária ako životopisné, však prvé dva filmy o Ip Manovi značne prekrúcajú realitu a sú skôr spleťou polopravdivých i celkom vymyslených príbehov, ktorých jednotiacim motívom je volanie po zjednotení sa Číňanov voči vonkejšiemu nepriateľovi. Tomu sa ale niet čo diviť, keďže v posledných rokoch sa hongkongský filmový priemysel začal silne orientovať na domáci trh a tak sa aj filmový scenár stal poplatným vkusu priemerného čínskeho diváka. V oboch prípadoch je pozerateľná hlavne ich prvá polovica, kým druhá je defilé sentimentálnej propagandy – v prvej časti protijaponskej, v druhej protibritskej. Efekt je však vyrátaný do detailu a tak divák nezostane ani na chvíľu na pochybách, kam má smerovať svoj spravodlivý hnev. (Môžem to potvrdiť z vlastnej skúsenosti, keďže som atmosféru premiéry Ip Mana II zažil v nabitom kine jedného čínskeho veľkomesta.) Záverečný humanistický prejav hlavného hrdinu na konci druhej časti filmu tak vyznieva len ako chabý pokus režiséra uzmieriť si svedomie kritického diváka.

Priznám sa však, že legenda menom Ip Man inšpirovala moju zvedavosť, a tak som sa pred nejakým časom do Fo-šanu vybral, aby som na vlastné oči videl, ako vyzerá kolíska wing chunu dnes. Pamiatku majstra pripomína hlavne maličké múzeum hneď pri bráne Chrámu predkov, ktoré tam nedávno zriadili a ktoré sa rýchlo stalo pútnickým miestom adeptov z celého sveta. Omnoho väčšie Wang Feihongovo múzeum je potom v centrálnej časti tohoto chrámu. Dnešná realita južnej Číny je však úplne odlišná od filmových kulís, ktoré zobrazovali Fo-šan v 30.rokoch 20.stor. (Mimochodom, Ip Man sa natáčal v šanghajských ateliéroch.) Moja otázka, kam sa podeli všetky tie školy bojových umení, ktorými sa mesto preslávilo, sa stretla u miestnych obyvateľov so značným prekvapením – v Číne má dnes totiž čas seriózne sa venovať wu-šu len málokto, heslom dňa je zarábať peniaze. A na to majú Číňania naozaj nos, dôkazom čoho je aj múzeum nazvané Bruce Lee Paradise v meste Šun-te neďaleko Fo-šanu, otvorené v r.2008. (pozri ilustračné foto) A že rodné mesto svojich predkov navštívil Bruce Lee iba raz ako dieťa? To vonkoncom nevadí, dôležité je vedieť to správne predať. (Výsledok je však zatiaľ dosť rozpačitý – múzeum je dosť nudné, väčšinou pozostáva z plagátov v čínštine opisujúcich jednotlivé obdobia Bruceovho života – takže cestu do Šun-te zvlášť kvôli nemu určite neodporúčam.)

Pikoška na záver: Vedeli ste, že aj Mao Cetung mal rád Bruce Leeho filmy? Údajne si raz vyžiadal kotúč s filmom Zúrivá päsť na súkromnú projekciu v Pekingu.

 

Radovan Škultéty

brucelee.jpg

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom už pomýlila nejedna upratovačka.


Už ste čítali?