reklama

Rozdelenie Indie

V nadchádzajúcich dňoch uplynie 63 rokov od politického rozdelenia juhoázijského subkontinentu. Na území, ktoré sa sformovalo z bývalej Britskej Indie a nominálne nezávislých indických kniežatstiev, vzniklo štrnásteho augusta v roku 1947 v rámci britského Commonwealthu domínium Pakistan (ktorého hranice vtedy zahŕňali aj dnešný Bangladéš, tzv. Východný Pakistan) a o deň neskôr, pätnásteho augusta, domínium India. Následne, v roku 1950, bola deklarovaná Indická republika a v roku 1956 Islámska republika Pakistan.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Nebolo to však len politické rozdelenie obrovského priestoru Južnej Ázie, dovtedy známeho pod menom India, ale aj emancipácia Juhoázijčanov spod dlhej britskej koloniálnej nadvlády. To je tá pozitívnejšia a nepochybne veľmi dôležitá stránka udalostí, na ktoré každoročne spomínajú dnešní Indovia, Pakistanci aj Bangladéšania. Na druhej strane, rozdelila sa aj indická spoločnosť, čo prinieslo nespočetné ľudské tragédie a zároveň aj jednu z najväčších etnických alebo skôr socio-náboženských čistiek v histórii ľudstva. Južná Ázia takmer nepoznala hrôzy druhej svetovej vojny, ale proces vzniku jej modernej geopolitickej podoby je poznačený krvou státisícov obetí a brutalitou, ktorá sa vojne vyrovná (najpesimistickejšie odhady hovoria o milióne obetí a niektoré toto číslo presahujú, ba dokonca zdvojnásobujú). Prečo sa v krajine, kde vznikol koncept nenásilia (ahinsá) či jóga a ktorá je príslovečne známa bohatou duchovnou filozofiou a pestrou zmesou náboženských prístupov k svetu, ľudia v istom zlomovom okamihu zbláznili a pochovali svoju kultúru v krvi?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zjednodušujúce interpretácie rozdelenia Južnej Ázie vyzdvihujú do popredia vzájomný antagonizmus dvoch najväčších náboženských skupín v regióne - hinduistov a muslimov. Prečo zjednodušujúce? Na prvý pohľad sa predsa zdá, že vznikol muslimský štát Pakistan a väčšinovo hinduistická India a preto by za rozdelenie bývalej Indie mali niesť zodpovednosť práve nezhody medzi oboma náboženskými komunitami. Aj keď vzhľadom na skutočnosť, že vo finálnej fáze konfliktu je skutočne možné sváriace sa strany označiť ako hinduistickú a muslimskú, existuje viacero dôvodov na spochybnenie jednoduchosti takéhoto konštatovania. Mnohí súčasní i minulí vedci ukazujú, že hovoriť o dvoch jednoliatych komunitách hinduistov a muslimov, ktorých príslušníci by mali rovnaké náboženské, sociálne, či politické ciele a povedomie, je skresľujúce. Juhoázijskú spoločnosť totiž tvoria skôr rôznorodé a početné hinduistické a muslimské skupiny ako len príslušníci dvoch skupín. Hinduisti aj muslimovia sú diferencovaní etnicky, sociálne (napr. kastovo) i nábožensky a často s veľmi protichodnými záujmami v rámci vlastnej, pomyselne jednotnej, náboženskej komunity.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Túto skutočnosť netreba v žiadnom prípade marginalizovať, pretože nezriedka hovoríme o miliónových komunitách a ich záujmoch. Napríklad príslušníkov Ahmadíje, islámskeho vieroučného zoskupenia, ktorému je najmä v Pakistane upieraný status „islámsky“, je okolo štyroch miliónov. Podobne, a ešte vo väčšej miere, existujú zásadné vieroučné, rituálne aj teologické odlišnosti medzi hinduistami. Obrovské sú aj rozdiely vyplývajúce zo sociálnej stratifikácie. Vzájomné spory vyšších a nižších kást k jednote juhoázijskej spoločnosti neprispievajú, skôr naopak, a takisto majetková diferenciácia a vzťahy. Mnohoraké sú aj etnické a kultúrne špecifiká, na základe ktorých sa Juhoázijčania zjavne medzi sebou líšia. Príkladov diverzity v regióne Južnej Ázie je naozaj nespočetne mnoho.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na druhej strane si Juhoázijčania sú, a vždy aj boli, vedomí vlastnej diverzity. Veď nejde len o pár miliónov ľudí, ale stovky! Práve filozofia jednoty v mnohorakosti tvorila základy indickej kultúry, t.j. puto spájajúce Juhoázijčanov aj napriek náboženským, etnickým, či sociálnym rozdielom dlhé veky. Potvrdzujú nám to aj historické správy návštevníkov Indie, či už to boli Gréci Alexandra Macedónskeho, Číňania, Iránci, Arabi alebo novovekí Európania. Názory na to, ako má byť usporiadaná rodina, aké sú rodové roly, akú rolu hrá vzťah k nadprirodzenu či k odkazu predkov v bežnom živote, alebo na to, ako sa obliekať, čo, kedy a prečo jesť či piť, čo je zdravé, a tiež, čo je krásne a čo odpudivé – to všetko nemusí nevyhnutne byť determinované nálepkou hinduista alebo muslim a ani nie je. Aj dnes majú Indovia, Pakistanci a Bangladéšania k sebe omnoho bližšie vo svojich zvykoch a názoroch na život ako k iným príslušníkom národov Ázie. Pekne sa to dá pozorovať napríklad v Londýne. A predsa dnes už viacero Pakistancov s Bangladéšanmi bude mať problém prihlásiť sa k indickosti. Prečo?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedna z možných odpovedí sa skrýva v procese moderného formovania spoločenských kategórií hinduista a muslim (hindumusalmán), ktoré významnou mierou súvisí s mocenskou politikou britskej koloniálnej správy. Ako teda mohli proti sebe jednotne povstať tak výrazne rozdrobené komunity, zjednodušujúco a navonok definované iba skrz prívlastky „hindu“ a „musalmán“? Ako mohli medzi sebou bojovať a kruto sa zabíjať ľudia, ktorých po stáročia spájalo meno Ind (teda hindu)?

Po potlačení veľkého indického povstania (1857-9) už nebolo pochýb o tom, kto bude vládnuť Indii v nasledujúcich desaťročiach, keď britská koloniálna moc, aj vďaka perle svojich kolónií, dosahovala vrchol. Povstanie však bolo prvým prejavom vôle Indov dosiahnuť nezávislosť. Briti sa na subkontinente neprezentovali len mocou. Zastupovali dobový európsky svet, ktorého elity sa stále častejšie hlásili k racionalite a empirickému poznaniu tak, ako toto poznanie na európskom kontinente definovali vtedajšie prírodné vedy a filozofia osvietenstva. Bez spolupráce s Indmi by však vláda v tak obrovskej krajine bola nemožná. Mnoho domácich obyvateľov vstúpilo do britských služieb, získalo moderné európske vzdelanie a doslova nasiaklo myšlienkami individuálnych i kolektívnych práv, zastupiteľského systému a nacionalizmu. Postupne sa sformovala vrstva indických intelektuálov, ktorí začali žiadať pre svojich ľudí nezávislý národný štát (nezabúdajme, že bolo 19. storočie). Lenže národ, či už definovaný politicky alebo etnicky, sa potreboval prezentovať jednotne, a jednota tradične Indii chýbala. Historicky vzaté, India bola v minulosti politicky jednotná len na relatívne krátke obdobia. Ak chceli Indovia vybudovať jednotnú a svojbytnú spoločnosť, potrebovali sa zjednotiť aspoň na nejakej platforme. Myšlienky nacionalisticky a kultúrne interpretovaného náboženstva začali ovplyvňovať hľadanie takejto platformy.

Náboženstiev bolo v Indii hneď niekoľko, ale tie náboženské tradície, z ktorých jedna sa opierala predovšetkým o zdroje poznania zaznamenané v sanskrte a druhá o tie, čo boli zaznamenané v arabčine a perzštine, jednoznačne dominovali. V 19. storočí, a nepochybne aj vďaka vplyvom európskych myšlienok, dochádza k vzniku reformných hnutí. Ich predstavitelia sa po vzore kresťanstva, ako náboženstva úspešných a silných Európanov, snažili zjednotiť konfesionálne rozdrobených príslušníkov dvoch prevažujúcich náboženských tradícií. Reformátori navyše náboženstvo prezentovali nielen v zmysle duchovnom, ale aj v zmysle kultúrnom, t.j. ako zdroj a fundament kultúry svojich priaznivcov. Presadzovanie predstavy jednoliatych komunít a kultúr šlo ruka v ruke s myšlienkou národa ako ideálu jednotnej politickej komunity a tak postupne stále viac a viac získavali popularitu myšlienky zjednotených hinduistov a muslimov, ktoré boli neskôr v 20. storočí pretavené do tzv. teórie dvoch národov – hinduistického a muslimského. To, že sa niektoré nemalé komunity hlásili k ideám oboch náboženských tradícií, zostávalo účelovo prehliadnuté.

V mnohom napomohla aj britská správa, ktorá v rámci sčítania obyvateľstva rozdelila Indov do jednoznačných a kvantifikovateľných skupín na náboženskom základe. Odrazu bolo aj číselne dokázateľné, že muslimovia tvoria síce početnú, ale predsa len menšinu, kým hinduisti jednoznačne dominujú. Aké budú vzájomné vzťahy menšiny a väčšiny v novej a vysnívanej nezávislej Indii? Budú práva menšín rešpektované? To boli ústredné otázky, ktoré trápili politických zástupcov oboch náboženských komunít a začalo sa ich vzájomné odcudzovanie. 

Niežeby predtým nepoznali spory. Rozličné názory na to, čie predstavy o svete sú „lepšie“, existovali v Indii stáročia. Obroda hinduistických praktík a filozofie znamenala ústup buddhizmu a šivaisti si to občas rozdali s džinistami i buddhistami. Do toho prišiel islám a ako náboženstvo misijného typu mal priamo „v programe“ pokúšať sa získať si svojich priaznivcov. Mnohí muslimskí vzdelanci sa netajili odporom k náboženským praktikám, aké v Indii panovali. Ak k tomu pridáme politické úspechy muslimských sultánov v stredoveku, ktoré konverziám na islám nepochybne pomohli, a hinduistické kastovníctvo, ktoré im pomohlo tiež, pochopíme, že spory alebo aspoň výmena názorov boli prirodzenou formou spoločenských interakcií v indickej minulosti. Nezhody však v porovnaní so vzájomným rešpektom boli skôr marginálne ako dominantné. Svedčia o tom mnohé prieniky medzi kultúrou, náboženskými myšlienkami a praxou hinduistických a muslimských komunít, vznik tzv. synkretických kultov i politické aliancie. V minulosti nešlo o spor dvoch homogénnych komunít. Toho si boli ich zástancovia veľmi dobre vedomí najmä preto, že sa nezriedka sporili aj medzi sebou a to aj s pomocou zbraní. Predstavu takýchto komunít, a neskôr národov, priniesla vo veľkej miere až moderná doba.

Oba nacionalizmy sa prirodzene potrebovali navzájom a to sa stalo základom politického boja, ktorý iniciovalo hnutie za nezávislosť Indie. Začali sa zdôrazňovať rozdiely a vzájomné krivdy. Rola Britov v procese odcudzovania tiež nie je zanedbateľná, aj keď hádzať celú vinu neskoršieho násilného stretu medzi hinduistami a muslimami len na nich by bolo opäť zjednodušovaním. Divide et impera však bola lákavá politická doktrína v pomaly sa rozpadajúcom impériu. Dôležitým krokom k vystupňovaniu animozity bolo uzákonenie oddelených volebných komôr, čo v praxi znamenalo, že muslimovia mohli voliť len muslimov a hinduisti len hinduistov. Napríklad voliť muslima zo strany, ktorá sa hlásila k moderným sekulárnym princípom, považovali obe komunity za zradu. Odďaľovanie odchodu Britov len komplikovalo celú situáciu a zvyšovalo napätie. Hinduisti aj muslimovia už dávno zabudli na to, ako vo veľkom indickom povstaní bojovali svorne bok po boku a sústredili sa na prevzatie moci. Aj keď k prejavom násilia medzi komunitami dochádzalo už skôr, to, k čomu prišlo v rokoch 1946-47, predpokladal málokto.

Vzájomné spory o kompetencie a moc v slobodnej Indii, alebo skôr ignorovanie vzájomných požiadaviek, nakoniec viedli Britov k rozhodnutiu akceptovať žiadosť muslimov o vytvorenie štátov s majoritnými náboženskými komunitami (Indiu a Pakistan, pák = čistý, t.j. štát bez hinduistov; v čase rozdelenia však zostalo v Indii viac ako 30 miliónov muslimov). Aj keď tento proces býva často označovaný ako muslimský separatizmus, netreba zabúdať na to, že strach vtedajších vyše 90 miliónov muslimov z hinduistickej dominancie (pribl. 280 miliónov) nebol celkom neopodstatnený. Šovinistické organizácie ako Hindu Mahásabhá alebo Ráštríja svajamsévak sangha sa netajili ideológiou, podľa ktorej muslimovia boli v Indii cudzincami, čo vzhľadom na ich vyše tisícročnú prítomnosť na subkontinente a bohaté domáce tradície bolo minimálne arogantným tvrdením.

V roku 1946, po neúspechu rokovaní, vyzval politický vodca muslimov Muhammad Alí Džinnáh svojich stúpencov na otvorený boj za Pakistan. Aj keď nevyzýval k násiliu, ale k pokojným protestom, násilie prepuklo v katastrofálnych rozmeroch a trvalo s premenlivou intenzitou do roku 1947, až kým niekoľko mesiacov po vzniku samostatných štátov neustalo. Vzájomné vraždenie a boje nabrali intenzitu najmä tesne po vyhlásení samostatnosti Indie a Pakistanu. Nevyhlo sa ani ženám a deťom. Čistky neželaného obyvateľstva prebiehali najmä v pohraničných oblastiach a mestách, pričom vždy padli za obeť menej početní príslušníci oboch komunít. Najviac boli postihnuté Bengálsko a Paňdžáb. Na hinduistickú stranu sa vo veľkom počte pridali aj paňdžábski sikhovia (aký to paradox oproti povstaniu z rokov 1857-9, keď bojovali na britskej strane!). Tesne po vyhlásení nezávislosti prišlo aj k presunom obyvateľstva z jedného štátu do druhého (celkovo okolo desať miliónov utečencov), ktoré tiež sprevádzali kruté a krvavé strety.

Historici si dodnes lámu hlavu nad tým, čo viedlo k takému hrôzostrašnému výbuchu násilia. Bolo by príliš jednoduché povedať, že vzájomná nenávisť. Príslušníci oboch moderne definovaných komunít boli po stáročia susedmi, obchodnými partnermi, bojovali spolu proti Britom (ale aj Francúzom či Portugalcom), oslavovali spoločne sviatky, navštevovali sobáše svojich detí a niekedy uctievali aj spoločných svätcov. Jedno z vysvetlení hovorí o tom, že dôležitú rolu v totálnom zlyhaní ľudskosti zohral práve bežný ľudský strach o budúcnosť. Do 40. rokov totiž nebolo jasné, aké hranice bude mať nový štát a či Pakistan vôbec bude samostatným štátnym celkom. Dramatický zvrat priniesol až reálny proces jeho vytvárania, keď v plnej sile prepukol boj o národné teritórium, o miesta, kde bolo treba aktívnym postojom chrániť konkrétne majetky a možnosti živobytia, nie náboženstvo a kultúru. Myslím, že tento názor nie je ďaleko od pravdy.

Hrôzy rokov 1946-7 prirodzene poznamenali aj vzťahy oboch štátov v budúcnosti. Ale o tom niekedy inokedy. V nadchádzajúcich dňoch si Južná Ázia pripomenie dni, v ktorých sa v krvi zrodila jej moderná nezávislosť. Spomeňme si aj na tých, ktorí sa jej nedožili.

Dušan Deák

Orient

Orient

Bloger 
  • Počet článkov:  85
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Spája nás FascinÁzia; kultúry a krajiny Orientu sa stali súčasťou našich životov. Spolupracujeme v rámci OZ Pro Oriente (www.prooriente.sk) Zoznam autorových rubrík:  Blízky východĎaleký východIndiaJuhovýchodná ÁziaVšeobecnéSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu